30-ročný Kanaďan Kyle Bonis zatiaľ napĺňa očakávania, s ktorými pod Pustý hrad prišiel. S priemerom bod na zápas je najproduktívnejším hráčom tímu, vďaka čomu si od fanúšikov vyslúžil status najlepšieho hráča septembra. Rodák z Ontária v minulej sezóne pomohol k titulu nórskemu Frisk Asker a menšie ambície nemá ani v novom tíme. Nórska najvyššia súťaž bola pre Bonisa prvou zastávkou v profesionálnej kariére mimo USA, kde dovtedy striedal AHL s nižšou ECHL. Spoznaje zvolenskú 88-čku v zaujímavom rozhovore. 

Gratulujeme k fanúšikovskému oceneniu. Ako ho vnímaš?

Vždy je pekné, keď si všimnú vaše výkony. Je to ešte výnimočnejšie, keď si uvedomím, že je všetko v rukách fanúšikov, ktorí nás podporujú. Prišiel som do novej krajiny, nového tímu a snažím sa odviezť čo najlepšiu prácu. Preto je pekné, keď ju niekto ocení.

Ako sa zatiaľ cítiš v novom prostredí?

Každým dňom lepšie a pohodlnejšie. Je to veľká zmena, ale užívam si ju. Stále spoznávam viac ľudí a objavujem veci, ktoré môžem robiť. Celé je to veľká skúsenosť. 

Čo bola pre teba najväčšia zmena po príchode do Európy?

Doma sa každý stále len ponáhľa a ponáhľa, za niečim cestuje, za niečim sa naháňa...Myslím, že Európania sú šťastnejší. Vo všeobecnosti sú to naozaj šťastnejší ľudia. To je veľmi príjemná zmena a zmenilo to môj pohľad na mnohé veci. Oceňujem, ako tu ľudia vnímajú život. Uvedomujú si, že je krátky a užívajú si ho. Veľmi to zmenilo moje zmýšľanie.

Takže by si v Európe rád zotrval?

Určite by som chcel. Veľmi sa mi tu páči a cítim sa byť v nových krajinách viac udomácnený. Niečo som prešiel v USA, no v podstate som predtým necestoval mimo Severnú Ameriku. Moja manželka to tu miluje, ľudí aj životný štýl. To je pre mňa veľmi dôležité, pretože keď ste ženatý, musíte myslieť na viac, než len na seba. 

Zrejme to teda nebol len hokej, čo ťa priviedlo na starý kontinent.

Jeden z dôvodov bola skúsenosť. Druhý bol, že som chcel hrať dobrý hokej, a ten som našiel. Táto liga je plná kvalitných hráčov a súťaživosti. To je niečo, čo ako hráč hľadáte. Doma som skúsil všetko, čo som mohol. Vždy som vedel, že ak príde v profesionálnej kariére ponuka z Európy, zoberiem ju. Podarilo sa to a mal som šťastie, že som išiel spolu s Garrettom Thompsonom, s ktorým sme boli spolužiaci. Robím to, čo som vždy chcel, užívam si to a som vďačný. Ako som povedal, zmenil som vnímanie mnohých vecí a zanechalo to vo mne niečo po zvyšok života.  

Zdá sa, že s Brockom a Allanom ste si na ľade výborne sadli. Prečo vám to podľa teba funguje?

Myslím, že sa správne dopĺňame. Ja som typ hráča, ktorý najmä strieľa, Brock s Allanom sú skvelí nahrávači, ktorí veľmi dobre vidia hru, dokážu vytvoriť priestor a nájsť ma. Hrá sa s nimi naozaj ľahko. Po príchode na striedačku sa spolu vždy rozprávame o tom, čo sa udialo v striedaní, ako sme videli situáciu zo svojho pohľadu a snažíme sa učiť jeden od druhého. Mám veľké šťastie, že mám takých spoluhráčov.

Svoju úlohu v tíme teda vnímaš najmä z pohľadu strelca?

Áno, túto úlohu mám väčšinu svojej profesionálnej kariéry, chcem tímu pomôcť gólmi. Myslím ale, že viem ponúknuť aj viac, napríklad dobré napádanie a korčuľovanie. Pre náš útok je dôležité hrať s pukom, vieme sa potom nájsť, otvoriť sa pre prihrávku, založiť protiútok a hrať u súpera v pásme. 

Vedel by si porovnať tunajší hokej s tým, ktoré si skúsil v predošlých ligách?

Oproti Nórsku sa tu hrá oveľa viac fyzicky. V hre je viac systému a je to určite skok dopredu. V mnohých smeroch je hokej podobný tomu v Severnej Amerike. Tímy, proti ktorým sme hrali, mali množstvo kvalitných hráčov a všetky mali vynikajúcich brankárov. Táto liga je určite značka výborného hokeja. Veľa som o nej predtým nevedel, no urobila na mňa naozaj obrovský dojem. Každý zápas je ťažký. Milujem to prostredie a atmosféru na štadiónoch, všetky tímy majú oddaných fanúšikov. Ja som mal v kariére šťastie na dobrú fanúšikovskú základňu, v Tolede či v San Diegu, čo v USA nebýva zvykom. Tunajší fanúšikovia sú vášniví a žijú tým, všetky tie bubny a vlajky...Je to skrátka super. Robí to celý zápas ešte zábavnejší. Zápas s Banskou Bystricou bol šialený, bol hlučný a fanúšikovia v tom boli s nami. 

Poznáš niektorého z kanadských a amerických hráčov, ktorí tu predtým hrali?

Osobne poznám Davisa Vandana, s nim sme boli spoluhráči. Pri zisťovaní informácií som sa spojil aj s niekoľkými hráčmi, proti ktorým som kedysi hral a pôsobili tu. Všetci mi odporučili sem ísť. Povedali, že hokej bol skvelý, že klub sa o hráčov dobre stará a každý rok patrí medzi najlepšie, čo bolo pre mňa dôležité. Minulú sezónu sa mi podarilo získať titul, takže viem, čo to obnáša a aké je to náročné. Vedenie hovorilo o veľkej túžbe po úspechu a ja som chcel byť toho súčasťou.

Čo si zatiaľ stihol spoznať mimo hokeja?

Zatiaľ hlavne miesta, kde sa môžem najesť. (smiech) Počas jedného voľného víkendu sme išli do Krakowa. Mali sme aj teambuilding v Terchovej (Jánošikove diery), kde jeden z partnerov klubu vlastní Drevenice rezort. Tam bolo krásne, užili sme si turistiku. Netušil som, že je Slovensko také plné krásnych scenérií, hôr a hradov, ktoré sú všade. Je to príjemné prekvapenie.

Kam vo Zvolene najradšej chodíš?

Z reštaurácií mám najradšej Bistro Chef. Potom sú to asi Secret Bar a Jacks Pub. Rád trávim čas v centre mesta.

Už si si osvojil slovenčinu?

Samozrejme, neslušné slová som sa naučil veľmi rýchlo. Okrem toho zatiaľ základy, ako prosím, ďakujem, dobre...Stále sa učím. V Nórsku sa mi to príliš nepodarilo, no tu to chcem napraviť. Myslím, že súčasťou toho, keď niekde prídete je ukázať záujem o kultúru, jazyk a hodnoty. Nemôžem čakať, že ostatní sa prispôsobia mne. Ja som ten, ktorý prišiel a ja sa musím adaptovať. Snažím sa o to zatiaľ aspoň tak, že čítam jedálne lístky a ďakujem v slovenčine. Rád by som sa ale naučil viac. Vážim si, že mi táto krajina dala prácu a ľudia mi pomáhajú.

Mal si nejakú vtipnú príhodu spojenú s jazykovou bariérou?

Náš majiteľ bytu vôbec nehovorí po anglicky. Takže komunikujeme len cez prekladač a rukami-nohami. Často je to dosť vtipné. On a jeho manželka sú veľmi milí ľudia a je veľká škoda, že ich nemôžem bližšie spoznať, lebo sú naozaj skvelí. 

Čo ti z domova najviac chýba?

Nedeľný futbal. Pre časový posun je ťažké ho sledovať.

A čo jedlo?

Vôbec. Raz za týždeň si rád doprajem dobrú pizzu a v okolí je veľa dobrých pizzérií, takže mi až tak nechýba. Napríklad tá od Franka mi veľmi chutí. Jedlo je tu celkovo oveľa lepšie ako v Severnej Amerike, navyše lacnejšie. Dokonca aj fastfoody sú lepšie. Môžem vám povedať, že americký McDonald sa vášmu ani neblíži. 

Kto bol tvoj hokejový vzor?

Dlhé roky ním bol Jarome Iginla. Všestranný hráč, ktorý zvládal všetko. Dnes mám rád Connora McDavida. Je úžasné sledovať takého talentovaného mladého hráča. Keď doma počas leta chodím na ľad a prichádzajú tam chlapci vo veku 17, 18, 19 rokov a vidím, akí sú šikovní, je to až neuveriteľné. NHL sa omladila, zmenila sa a stále sa mení. Je to práve kvôli množstvu zručnosti a tréningu. Sledujem dokonca aj našich mladých spoluhráčov. Stále sa snažia na sebe pracovať. Oliver Fatul a Jakub Kolenič majú len 17 rokov a tí chlapci majú pred sebou svetlú budúcnosť. Sú naozaj dobrí hráči, chcú sa učiť a zlepšovať sa.

Obľúbený tím NHL?

Jednoznačne Toronto. Toto je naša sezóna, do toho Leafs! (smiech)

Máš nejaký odkaz pre fanúšikov?

Veľmi pekne ďakujem za podporu a vaše ocenenie, vážim si ho. Máme dobrý tím a dobrý kolektív a verím, že nás čaká parádna sezóna, takže určite buďte pri tom!