„Bohuš Trávnik. Meno, ktoré sa nezmazateľne zapísalo do dejín zvolenského hokeja. Obranca v drese číslo 17, kapitán zvolenského tímu z čias, keď sa náš klub vyhrieval na športovom výslní. Človek, ktorý celé svoje srdce, dušu i život zasvätil hokeju."

Týmito slovami začína článok vo zvolenských novinách Nový Vpred Žurnál z dňa 14. júna 1994. Ten je venovaný jednej z najväčších legiend a osobností v histórii klubu spod Pustého hradu.

Rodák z Pístova sa na Slovensko dostal vďaka povinnej vojenskej službe, vtedy ešte ako pravé krídlo zamieril do Trenčína. Tam sa však dlho neohrial a preškolený na obrancu putoval do Dukly Trnava. S týmto tímom sa v sezóne 1968/69 prvýkrát dostal aj do Zvolena. Vtedy ešte netušil, že v strede Slovenska zažije najkrajšie obdobie svojej kariéry. Ponuka zvolenského klubu prišla po skončení vojenčiny, v júni roku 1970.

21-ročný Bohumil Trávnik, slobodný a odhodlaný hrať hokej, dlho neváhal a napriek ponukám od stálych účastníkov SNHL, Dubnice a Martina, rozhodol sa pre Zvolen. „Rozhodol som sa tak hlavne z dôvodu prístupu vedenia klubu. Do LB Zvolen sme išli spoločne s mojimi kamarátmi Milanom Diettrichom a Jankom Tomancom, s ktorými som hral v Trnave. V tíme sme sa zišli mladší hráči, ako napríklad Janko Podkonický, ale aj starší, ako Jozef Houška či Tibor Ágh. S vyššie spomenutými sme bývali na internáte železníc,“ spomína Bohumil Trávnik.

Znalci histórie nášho klubu iste dobre vedia, že práve 70-te roky patria k najúspešnejším. Štyri víťazstvá v SNHL a následné kvalifikácie o postup do Federálnej ligy znamenali zlatú éru zvolenského hokeja. O toto výnimočné obdobie sa zaslúžilo množstvo skvelých hráčov, ktorí dnes predstavujú jedny z najväčších klubových legiend. Patrí k nim aj niekdajší pilier zadných radov s číslom 17. „Tie roky sa jednoducho nedajú zmazať. Na hokej chodili tisícky fanúšikov, ktorí nás burcovali. Keď štadiónom zazneli Oči, oči, čierne oči, bolo to akoby z jedného hrdla. Na to sa zabudnúť nedá,“ rozpráva Trávnik v Novom Žurnále Vpred.

Mesto žilo hokejom, štadión pravidelne praskal vo švíkoch. Spolu s Trávnikom hráči ako Podkonický, Letko, Tomanec, Diettrich či Golonka, na striedačke vedení Pavlom Zábojníkom. Legendárneho trénera vítalo zvolenské publikum nezabudnuteľným pokrikom: „Dobrý večer, pán Zábojník! Ten pozdrav z tisícok hrdiel mal silu hromu,“ hovorí niekdajší kapitán Lokomotivy Bučina.

Bohumil Trávnik bol stelesnením ofenzívneho obrancu. Ako však sám hovorí, útočné chúťky nikdy nešli na úkor tímu. „Možno sa niekedy zdalo, že chcem dať gól za každú cenu, že chcem byť najlepší, ale nie je to tak. Vždy som chcel čo najviac pomôcť tímu,“ hovorí český rodák, ktorý behom svojho osemročného pôsobenia vo Zvolene mohol dvakrát zmeniť dres. „Najskôr ma ťahala túžba hrať 1. ligu v Košiciach a po skončení sezóny 1974/75 som podpísal prestup do Českých Budějovic. Napokon som však vždy ostal verný Zvolenu.“

Že Bohušovi Trávnikovi bola podpora útoku vlastná, dokladajú aj štatistiky. Od roku 1978 drží so 134 strelenými gólmi prvenstvo medzi obrancami v histórii klubu. V rokoch 1971-1977 bol najlepšie strieľajúcim obrancom tímu, v sezóne 1972/73 skóroval neuveriteľných 23-krát! Dvakrát sa mu dokonca podarilo v jednom zápase streliť 4 góly! Skvelé výkony mu v roku 1973 vyniesli, spolu s ďalšími spoluhráčmi, nomináciu do reprezentačného „B“ mužstva ČSSR.

Úspechy ale český zadák nezažíval len na ľade ale aj mimo neho. „Z osobného hľadiska bola pre mňa najlepšia sezóna 1971/72, pretože som sa na Zvolenskom zámku 29. februára 1972 oženil. O tri roky neskôr sa nám narodil syn Tomáš. Čo sa týka športovej stránky, najväčším úspechom je určite naše prvé víťazstvo v SNHL v sezóne 1972/73, kedy som mal tú česť hrať v jednej päťke s legendou československého hokeja Jožkom Golonkom,“ obzrel sa Trávnik späť za vydarenými rokmi.

V novodobej histórii nášho klubu sa fanúšikom vybaví číslo 17 predovšetkým v spojení s ďalším vynikajúcim českým hráčom, Kamilom Brabencom. Prečo si toto číslo vybral aj jeho krajan a predchodca vo zvolenskom drese? „Moje hokejové začiatky boli na Horáckom štadióne v Jihlave. V tých časoch bola Dukla Jihlava pojmom a s číslom 17 za ňu a tiež v reprezentácii hral Jan Suchý, najlepší obranca tej doby. Jeho padanie do striel, ofenzívne poňatie hry a strieľanie gólov mi bolo inšpiráciou. No a moja ŠPZ na aute bola ZVA-17-17. Toto číslo spájam výhradne so Zvolenom. Aj keď mi ho neskôr ponúkli, odmietol som, hral som so sedmičkou," objasňuje voľbu čísla bývalý zvolenský obranca.

Roky uplynuli, no silné vzťahy pretrvali. Bohuš Trávnik aj naďalej udržuje so zvolenským klubom pravidelný kontakt a ostáva jeho verným priaznivcom. „Zážitkov aj osobných kontaktov s vynikajúcimi ľudmi, mojimi Zvolenčanmi, je skutočne mnoho, vydali by snáď aj na knihu. Kontakty som nikdy neprerušil, či už ide o osobné návštevy Zvolena alebo v súčasnosti komunikácia cez Facebook, e-maily, Skype, telefón...Som veľmi vďačný za niekoľko pozvaní vedenia HKM, napríklad pri oslave prvého titulu alebo vlaňajšiu oslavu 80 rokov pôsobenia klubu v súťaži, na ktorej sme sa zúčastnili aj s legendou Pavlom Pelanom.“ Športová tradícia v rodine Trávnikovcov pretrváva. Bohušov 41-ročný syn Tomáš, rodený Zvolenčan, sa venuje hokeju a dcéra Irenka florbalu, v ktorom hrala 1. českú ligu, no momentálne má materské povinnosti.

O tom, že mesto a klub spod Pustého hradu majú pevné miesto v srdci a spomienkach tunajšej klubovej legendy hovoria aj nasledovné riadky. „Zvolen je moja srdcová záležitosť. Prežil som tu svoje najkrajšie roky, ako po športovej, tak po osobnej stránke. Toľko dobrosrdečných ľudí som od tej doby nestretol a som veľmi rád, že sa nám darí udržiavať a rozširovať naše kontakty. Chcel by som vyzdvihnúť najmä moje kontakty s Janom Podkonickým, s ktorým sa pravidelne stretávam pri návštevách Zvolena, a ktorý zorganizoval a zaistil našu účasť na minuloročných oslavách 80. výročia.“ Napokon, krásne znejú aj Bohušove slová, ktoré pred niekoľkými rokmi vyriekol pri návšteve Zvolena pri príležitosti Memoriálnu Pavla Zábojníka. „Som tu doma," povedal.