Ako si vyrastal, aké bolo tvoje detstvo ?

“Som rodený Zvolenčan. Hokej som začal hrať ako šesťročný tu, v našom klube. Taká zaujívamosť, moji spoluhráči boli napríklad Miro Brumerčík, alebo Viktor Kubenko, ktorí tiež dnes pôsobia v štruktúrach klubu. Tu som začínal, k hokeju ma doviedol môj otec, ktorý je bývalý brankár a tiež kedysi dávno hrával vo Zvolene, máme to v rodine.”

Ako si načrtol, ste športová rodina. Venoval si sa aj iným športom, alebo si hneď vedel a sníval o tom , že raz budeš hokejista?

“ Odmalička som behal s hokejkou po dvore, no až do  pätnástich rokov som sa venoval aj hokeju, aj futbalu. Zima, leto, buď som bol na ľade alebo na trávniku. Vždy som však cítil, že hokej je u mňa šport číslo jedna.”

Tvoja hráčska hokejová kariéra je veľmi bohatá, za mužov si odohral skoro 1000 zápasov. Prečo si sa rozodol pokračovať aj ako tréner?

“S hokejom som skončil ako 37- ročný, odohral som toho celkom dosť. Keď sa moja kariéra blížila ku koncu a pôsobil som v Detve, zranil som sa. V tom čase som si vyskúšal striedačku v pozícii asistenta a celkom ma to chytilo. Mal som už nejaké skúsenosti, v roku 2003, ešte ako aktívny hráč som si urobil prvú trénersku licenciu. Keď som pôsobil v Martine v najvyššej hokejovej súťaži, vedenie urobilo zaujímavý projekt. Ako aktívni hráči sme sa dva krát do týždňa zúčastňovali tréningov žiackych kategórií. Na tréningy sme chodili vo výstroji, občas me boli asistenti, no občas sme tréning aj viedli. Už vtedy ma trénovanie veľmi oslovilo, tá pozitívna odozva detí, nikdy na to nezabudnem. To bola moja prvá skúsenosť a zároveň myšlienka, že toto je to, čomu by som sa chcel venovať do budúcna a teraz som tu.”

Čo ťa na trénovaní detí najviac baví ?

“Samozrejme nepoviem nič nové, jednoznačne progres. Myslím si, že každého trénera baví, keď vidí, že sa jeho zverenci zlepšujú a posúvajú vpred. Malé deti sú  formovateľné a veľa vnímajú, je skvelé mať dosah na celý proces .”

Hovoríš o deťoch, ale trénuješ už deviatakov. Sú deviataci stále formovateľný? Ako zvládaš ich senzitívne obdobie, pubertu ?

“Minuloročných deviatakov som trénoval od štvrtej triedy. Päť rokov je dlhá doba a ja som s nimi trávil veľa času. Celé to prišlo veľmi prirodzene. Musím povedať, že mi vyrástli pred očami a nemal som s nimi žiadny problém.  Teraz mám opäť deviatakov a mám ich rád. Nemôžem povedať, že by s nimi plieskala puberta. Myslím si, že nám skvele funguje vzájomný rešpekt a to je základ úspechu.”

Dlhé roky si hrával hokej na profesionálnej úrovni. Vystriedal si veľmi veľa trénerov. Čerpáš z tejto skúsenosti dodnes?

“Veľmi dobrá otázka, vystriedal som veľa trénerov. Boli situácie, kedy som si povedal, že toto bolá skvelá skúsenosť a takto by som chcel v budúcnosti trénovať aj ja. No boli aj také, kedy som mal pocit, že to úplne nefunguje a sám to teraz nerobím. Mám dobrú pamäť, veľa vecí si pamätám a čerpám z toho dodnes. Mal som štastie, že som stretol veľa dobrých trénerov, ktorí ma formovali.”

Maš za sebou aj nejakú veľmi negatívnu osobnú skúsenosť, kedy si si povedal, že toto nikdy neurobíš?

“Áno mám. Zažil som situáciu, kedy absolútne zlyhal rešpekt zo strany trénera a nikdy na to nezabudnem. Zanechalo to vo mne tak negatívnu emóciu, že aj teraz, keď si na to spomeniem, mám zimomriavky. Poviem k tomu len toľko, že tam kde nefunguje vzájomný rešpekt, nemôže fungovať dobrý vzťah. A každý hráč chce mať so svojím trénerom dobrý vzťah. Ak chcem, aby ma hráč rešpektoval, rešpektujem aj ja svojho hráča”

Máš nejaký trénerský vzor?

“Jeden vzor nemám, ale ako som spomínal, mám veľa dobrých skúseností s trénermi a z každého som si niečo zobral”

Sledujú tvoji deviataci aj zápasy zvolenského Ačka?

“Samozrejme, na hokej chodia v hojnom počte, aj keď ja mám veľmi špecifické zloženie tímu. Mám veľa chlapcov zo širokého okolia, Banská Štiavnica, Žiar nad Hronom, Handlová, dokonca máme aj jedného Bulhara a jedného Američana, ktorí žijú tu vo Zvolene. Na hokeji ich pravidelne stretávam a som rád. Vo Zvolene sa je na čo pozerať a môžu sa aj niečo priučiť”

V aktuálnej sezóne, ste cca v strede tabuľky, ako to hodnotíš?

“Musím povedať, že tento rok trošku trpíme nedostatkom deviatakov. Často za nás nastupuje aj sedem, osem  ôsmakov, dokonca sa stalo, že nastúpili aj dvaja siedmaci. V tomto vidím najväčší problém. Na druhej strane si myslím, že sme konkurencie schopní. Z týžňda na týždeň sa zlepšujeme. Odohrali sme veľmi dobré zápasy, ale máme za sebou aj slabšie zápasy. Cieľom je dostať sa čo najvyššie, ideálne do tretieho miesta, ale uvidíme.”

Kde vidíš priestor na zlepšenie?

“Našou slabinou je suchý tréning, často musíme improvizovať. Už každú chvíľu bude k dispozícii nová rozcvičovňa, na to sa všetci veľmi tešíme. Toto určite prinesie zvýšenie kvality tréningového procesu. Na druhej strane som veľmi rád, že máme v tejto ťažkej dobe k dispozícií dve ľadové plochy.”

Momentálne vo svete kolujú dve teórie. Myslíš si, že je dôležité mať širšie športové zameranie, alebo naopak väčší objem ľadu?

“Deťom dnes jednoznačne chýba ulica. My sme prišli domov, chytili hokejku, loptu, čokoľvek. Veľa sme behali, skákali, liezli, celkovo trávili čas vonku. Teraz je situácia taká, že veľa hráčov chytí hokejku len na tréningu. Veľa detí nemá základné pohybové zručnosti, ako napríklad kotuľ, ktoré sme my vedeli prakticky odmalička. Obohratá platňa je, že absentuje počet hodín telesnej výchovy. Som zástanca teórie, že menej je niekedy viac. Sám vidím situácie, kedy dohráme zápas v sobotu a dieťa už ťahá výstroj, lebo v nedeľu ide na rôzne selekty, alebo kempy. Ja im v tom v žiadnom prípade nebránim, ale môže sa stať , že nám takéto dieťa vyhorí a to je veľká škoda.”

Aj ty si mal možnosť absolvovať trénersky seminár vo Fínsku, v čom vidíš najväčší rozdiel?

“Určite počet hodín telesnej výchovy. Vo Fínsku som videl situáciu, kedy deti absolvovali ráno dvojhodinovku telesnej výchovy a na obed išli autobusom na 2 hodiny do lesa bežkovať. Školy mali neskutočné vybavenie. Deti napríklad, v rámci školy hádzali oštepom, mali možnosť skúsiť si veci, s ktorými sa bežne nestretnú. Na ich pohybe to potom bolo veľmi cítiť.”

Čo by mohli spraviť rodičia pre svoje deti, aby im pomohli?

“Niekedy mám pocit, že rodič chce viac ako dieťa. Sám som otec, mám štvorročného synčeka a bol by som rád keby skúsil hokej. Už teraz však viem, že ak ho to nebude baviť, určite ho nebudem tlačiť, možností je predsa tak veľa, že každý si vie nájsť svoju vlastnú cestu. Vidím situácie, kedy sú deti znudené a doslova sa prídu len zúčastniť. Neviem, či je to nejako priamo úmerné, ale naopak rodičia takýchto detí sú na tribúne vačśinou najviac aktívni. Do života je veľmi dôležité byť v zdravej miere sebakritický . Hľadať chybu aj sebe, nie len v tréneroch. Sem tam sa stane, že výkonosť dieťaťa je slabá a rodič je schopný obednúť celé Slovensko, aby našiel trénera, ktorý si myslí opak. Namiesto toho, aby sa skutočne zamyslel nad tým, či chyba nie je niekde inde. Nie všetci budú profesionálni hokejisti, každý z nás je nadaný v niečom inom. To, či bude dieťa raz profesionál ovplyvňuje strašne veľa faktorov a to by si mal každý uvedomiť. Podporovať a voziť dieťa na tréning v prvom rade preto, že športuje a robí niečo, čo ho baví. Nie preto, že chce, aby bol z neho o pár rokov profesionálny športovec, to je často veľmi dlhá a náročná cesta.”

V deviatom ročníku prichádza to zlomové obdobie. Máš pocit, že tvoji zverenci pociťujú určitý tlak, že sa pomaly blíži ten spomínaný moment, kedy sa bude rozhodovať, či majú, alebo nemajú šancu uspieť na vrcholovej úrovni?

“Keď prišli pred sezónou a ja som ich prebral, vôbec takto nerozmýšľali. Boli naučení na detský hokej. V určitých situáciách opakovane reagovali ako deti. Idem, stratím puk, nevadí, nič sa nedeje. Ja sa ich snažím naučiť, že to tak nefunguje. Chcem, aby robili veci naplno, či tréning, alebo zápas, nech zo seba odovzdajú maximum. Ak sa to nepodarí, budú mať aspoň pocit, že urobili všetko, čo mohli a nebudú si to raz nevyčítať. Viacerí to už pochopili. Aj ja prídem na každý tréning, či zápas 100% pripravený, chcem aby to vedeli a videli. Teraz už vedia, že to je jediná cesta, ak chcú v hokeji pokračovať.”

Často sa apeluje na to, aby mladí hráči viac hrávali medzi mužmi, aby dostali viac príležitostí. Druhá strana však oponuje, že im chýba kvalita a nemôžu hrať, metaforicky povedané, len za dobré správanie. Ako to vnímaš?

“Je to tak. Aj v našom klube v Áčku sú vždy tie najvyššie ambície a je veľmi náročné nájsť juniora, ktorý si túto pozíciu v tíme zastane. Rozumiem aj trénerom Atímu, sú pod tlakom, čakajú sa od nich výsledky a nie je tam až taký priestor na skúšanie mladých hráčov. Ale ak nastane situácia, že vyskočí nejaký super talent, som za to, aby dostal priestor v Áčku napríklad aj 16- ročný hráč. Priestor v tom zmysle, že zahrá v štvrtej päťke pár zápasov,  aby sa aklimatizoval a potom ho pustiť vyššie. Musí mať možnosť zahrať si s kvalitnými skúsenými hráčmi aj v druhom, treťom útoku, ako bol prípad Maroša Jedličku. Musí si však tento post zastať. Zopár takých klenotov sa nájde a ja ako tréner si veľmi želám, aby som tam videl hráča, ktorý prešiel aj mojimi rukami.”

Zažil si vo svojej kariére takého hráča, ktorý prišiel a zastal si svoje miesto, alebo pamätáš si seba v tejto situácii?

“Spomeniem asi Rasťa Špirka v Martine, keď prišiel ako osemnásťročný chlapec a svoje miesto si zastal. Aj Peťa Zuzina si pamätám, tiež mal sedemnásť - osemnásť rokov, keď prišiel zo zvolenskej juniorky na pár zápasov medzi mužov do Detvy a hral veľmi dobre. Pamätám si aj seba, keď som prišiel ako sedemnásťročný na prvý tréning Áčka.Peťo Hričina, teraz môj veľmi dobrý kamarát a  asistent, vtedy kapitán, veľká hviezda a starší hráč. Prišiel som do kabíny a pozdravil som sa mu “Dobrý deň”, mal som stres , bol som plný očakávania, aké to bude. Teraz je iná doba, mladí hráči sú oveľa smelší. Mne sa toto obdobie páčilo, mal som veľký rešpekt k tomu, že tam môžem byť a dodnes si to pamätám.”

Na záver skús zaloviť v trénerskej pamäti. Zažil si situáciu na tréningu alebo zápase, ktorú si dodnes pamätáš a bola to silná pozitívna emócia?

“Áno mám takú. Keď som pôsobil v juniorke tu vo Zvolene ako asistent. Hlavný tréner mal nejaké zdravotné problémy a ja som musel cestovať s juniormi do Košíc sám. V tom čase za juniorov hrával Paťo Marcinek. Jeden hráč z prvej päťky v ktorej hral aj Paťo, išiel sám na brankára, nedal gól. Keď prišiel na striedačku snažil som sa mu vysvetliť, že urobil veľmi dobrú prácu, ale keby urobil 2 kroky navyše, strelil by gól, lebo brankár, by už nemal šancu reagovať. V tom istom zápase bola prvá päťka opäť na ľade, ale do rovnakej príležitosti sa dostal Paťo, urobil dva kroky navyše a skóroval. Paťo prišiel na striedačku a povedal “Pán tréner ten gól patrí Vám, lebo som počul, čo ste hovoril môjmu spoluhráčovi” ešte teraz mám zimomriavky, keď o tom rozprávam. Minule som sa o tom bavil aj s Paťom a situáciu si tiež pamätal, bola to moja prvá trénerská sezóna, vyhrali sme v Košiciach 4:1. Na tento moment nikdy nezabudnem. Vedel som, že trénovanie nebude len mojou prácou, je to moje poslanie, niečo čo ma v živote napĺňa a ja som za to veľmi vďačný.”

Autor: Ivana Viedensky