Krátko po príchode z olympijských hier sme vyspovedali nášho útočníka Petra Zuzina. Prečítajte si, čo nám povedal o priebehu olympijského turnaja, jeho pocitoch po výhre medaily, vzťahoch v tíme a o oslavách našich reprezentantov.

Okrem olympijskej medaily si už dvakrát vyhral titul majstra Slovenska. Aký je to pocit dosiahnuť takýto historický úspech slovenského športu? Označil by si túto medailu za svoj najväčší úspech v doterajšej kariére?

Je to asi jasné, že táto medaila je pre mňa zatiaľ najväčší úspech v mojej kariére. Pre mňa bol úspech už len to, že som sa dostal na olympiádu. Podarilo sa nám niečo neskutočné, dokázali sme priniesť bronz. Myslím si, že to nikto nečakal, vrátane mňa. Postupne som však tomu začal veriť, keď sme začali vyhrávať zápasy a porážať silných súperov, ako boli Nemci alebo USA. Potom sme tomu začali veriť všetci, verili sme, že sila v tíme je a pokiaľ budeme hrať kolektívne, tak to môžeme dotiahnuť veľmi ďaleko, čo sa nám aj podarilo.

Ako dlho po vyhranom zápase o bronz ti trvalo si uvedomiť, čo ste pre Slovensko dosiahli?

Stále si to tak trochu neuvedomujem, nemal som dosť času to vstrebať. Sú za mnou veľmi pekné chvíle, ako jazda autobusom v Bratislave, keď nás privítali fanúšikovia. Po privítaní som išiel domov, kde som sa stretol s rodinou, s ktorou som tiež trochu oslavoval. Na druhý deň som prišiel na štadión, kde som sa stretol s chalanmi, ktorí ma privítali. Poobede som potom išiel na takú väčšiu rodinnú oslavu, kde sme sa stretli celá rodina. Tých pekných momentov bolo zrazu veľmi veľa a človek má problém stihnúť vstrebať jeden pekný moment, keď o pár hodín príde ďalší. Snažím sa žiť v prítomnosti a užívať si to, no niekedy je za pár dní tých momentov až priveľa a niektoré si až tak v danej chvíli neužijem. Teším sa, keď si znova prezriem fotky z olympiády. Verím, že pri prezeraní týchto fotiek sa znova vžijem do tých chvíľ a pocitov, keď sme vyhrali medailu.

Ako sa ti hralo v jednom útoku s bývalým spoluhráčom a dobrým kamarátom Milošom Kelemenom? S kým si sa okrem neho najviac spriatelil na turnaji?

Mali sme veľmi dobrý kolektív a všetci sme spolu veľmi dobre vychádzali. Vždy sme sa snažili vyhovieť jeden druhému a boli sme k sebe priateľskí. Samozrejme, s Milošom mám ten kamarátsky vzťah lepší, pretože sa poznáme už dlhšiu dobu zo Zvolena. Naše povahy si proste sadli, bez toho, aby sme to nejako tlačili, a práve preto si myslím, že je naše kamarátstvo také veľké, pretože takéto spontánne kamarátstva sú podľa mňa najlepšie. S Milošom si vieme navzájom zo seba spraviť srandu, aj na verejnosti, čo je veľmi dôležité, pretože smiať sa treba. To väčšinou ľudí poháňa dopredu. V zápasoch som vedel, čo od neho môžem očakávať, a on zase vedel, čo čakať odo mňa, viem, aký je hráč, a on vie, aký som ja hráč, a preto si to celé tak sadlo.

Aký je to pocit dať gól na olympijských hrách? V histórii sa to nepodarilo nielen niektorým slovenským, ale ani svetovým legendám.

Čakal som na svoju šancu, ktorá prišla v zápase proti Lotyšom. Netvrdím, že na olympiáde bol ľahší súper, všetky tímy boli na vysokej úrovni, no boli chvíle, kedy sa dalo ľahšie uvoľniť a dostať sa do šancí, a bolo to práve v zápase proti Lotyšsku. Bolo to z takej nečakanej situácie, kedy puk prišiel rovno pred bránu a rovno mne na hokejku. Myslím, že brankár sa akurát presúval, respektíve mal zakrytý výhľad, a preto mal odkrytú pravú stranu, tak som to jednoducho vystrelil a padlo to tam. V tej chvíli som si to až tak neuvedomoval, povedal som si, že som dal gól, čo je super. Až na striedačke som si po chvíli uvedomil, že som dokázal skórovať na olympiáde. Zápas však prebiehal ďalej, takže som po chvíli na to prestal myslieť a sústredil som sa ďalej na zápas.

Pociťovali ste podporu fanúšikov na diaľku? Sledovali ste občas správy alebo reakcie fanúšikov na Slovensku?

Snažil som sa nevenovať až takú pozornosť médiám. Prečítal som si zopár článkov, no nepozeral som žiadne videá ani highlighty. Pre nás, hokejistov, sú to všetko chvíle, ktoré sme prežili osobne na ľade. Myslím si, že takéto články a videá sú pre ľudí, ktorí sa na dané zápasy nemohli pozerať. Televízor sme tam nemali, takže sme nemali možnosť sledovať slovenské správy. Dosť som si tieto chvíle užíval, pretože som dokázal trochu psychicky zregenerovať. Podporu od fanúšikov sme však cítili a videli. Písali nám správy, videli sme videá, ako sa fanúšikovia tešia, čo nás určitým spôsobom veľmi motivovalo.

Ako vyzerala situácia v Pekingu, čo sa týka protipandemických opatrení? Boli prísne?

Áno, už od príletu sme všade stretávali ľudí v ochranných oblekoch. Prešli sme si viacerými kontrolami, testami, všade boli dezinfekcie, všetko pred nami aj po nás čistili. V olympijskej dedine sme sa preukazovali akreditačnými kartami, bez tých sme sa ani nepohli, takže to boli také naše „vstupenky“. Dokonca aj ľudia na obedoch boli všetci v oblekoch, aj tí, ktorí naberali jedlo. Najprv sa nám to všetkým zdalo zvláštne a neprirodzené. Postupne sme si však na to všetci zvykli a musím povedať, že organizácia bola zvládnutá na výbornú. Malo to všetko efekt, keďže sa počas celého turnaja myslím nikto nenakazil a žiadny zápas nemusel byť odložený.

Ako ste sa ako tím a ty ako jednotlivec vysporiadavali s únavou počas turnaja, keďže ste odohrali 7 zápasov za 10 dní?

Ja som nemal až takú minutáž ako niektorí hráči, myslím, že som mal priemer okolo 12-13 minút na zápas. Stretnutia však boli veľmi náročné a vždy sa hralo v najvyššej intenzite, takže únava časom prišla na každého. Mali sme okolo seba výborný realizačný tím, ktorý sa o nás staral, takže regenerácia bola dobre zabezpečená. Mali sme k dispozícii posilňovňu, bicykle, fyzioterapeutov, masérov aj lymfodrenážne nohavice. Mne osobne trochu chýbala sauna a keďže veľmi rád plávam, tak trochu aj bazén. Povedal by som, že plávanie je pre mňa najlepšia regenerácia.

Ako prebiehali oslavy po zisku medaily?

Zápas o bronz sme hrali neskoro večer. V šatni sme mali pripravené šampanské, ktoré sa však skoro celé vystriekalo, takže sme sa z neho skoro vôbec nenapili. Prvý večer ubehol veľmi rýchlo a veľa z chalanov bolo unavených, takže sa potom išli radšej vyspať. Druhý večer to bolo presne naopak a tí, čo pooslavovali prvý večer, išli spať druhý večer a zase trochu pooslavovali tí, čo išli spať prvý večer. Pooslavovali sme trochu aj v lietadle v druhom lete smerom z Dohy do Viedne. Oslavy boli aj v Bratislave, ktoré sme si všetci užili. Následne si každý doma užil so svojou rodinou a priateľmi tak ako aj ja.

Aký je podľa teba Craig Ramsay tréner?  Občas na divákov pôsobí, ako keby nedokázal prejaviť emócie, čo však môže byť výhoda aj nevýhoda. Ako je to podľa teba?

V prvom rade je to veľký hokejový odborník. Ja osobne som ho nezažil, aby na nás zvýšil hlas. Myslím si však, že na takejto hokejovej úrovni je to dobre, pretože by sa hráči zbytočne dostali pod tlak a nemuseli by podať taký dobrý výkon. Na druhej strane sme tam boli hráči, ktorí už majú čo to odohraté, a nie sme žiaci, na ktorých by bolo treba zvyšovať hlas, pretože sme sa správali všetci zodpovedne. Tréner Ramsay pôsobí veľmi pokojne, čo si myslím, že je super, pretože to veľmi upokojuje aj hráčov, potom si hráči viac veria. Veľa toho nepovie, ale keď povie, tak je to presné a výstižné. Veľa komunikoval s Andrejom Podkonickým a Jánom Pardavým. Medzi nimi fungovala výborná spolupráca.