Lukáša Juríka všetci priaznivci zvolenského HKM dobre poznajú. Hokejové cesty tohto ostrieľaného stredného útočníka smerovali v jeho kariére, ktorú nedávno ukončil, na rôzne strany, no ten najväčší úspech dosiahol pod Pustým hradom s materským klubom. Tridsaťšesťročný nový športový riaditeľ mládežníckeho hokeja zrekapituloval minulosť a zahľadel sa do budúcnosti. Dnes vám prinášame prvú časť rozhovoru.

Lukáš, na pre vás novej, manažérskej pozícii ste od začiatku mája. Ako vlastne došlo k prerodu z hráča na hokejového funkcionára?

S pánom Dušanom Mrázom sme sa už dávnejšie rozprávali o mojej budúcnosti po skončení hráčskej kariéry. Načrtla sa pritom aj možnosť ďalšej spolupráce, avšak inej, ako tomu bolo v posledných rokoch. Mal som v hlave predstavu, že by som pri hokeji nejakou formou zostal, všetko sa však preberalo len vo všeobecnej rovine. Konkrétne sme to začali riešiť okolo nového roka, po mojom odchode do Nových Zámkov. Pán prezident mi predostrel svoje vízie, čo hľadá a čo potrebuje. Čas ma netlačil, nechal som si to teda poriadne prejsť hlavou. O ponuke som uvažoval, no viac-menej som bol už rozhodnutý že do toho idem. Na konci sezóny som prikývol definitívne.

Bol teda štvrtý štvrťfinálový zápas Nové Zámky – Nitra z 20. marca tohto roku posledným vo vašej bohatej hráčskej kariére?

Asi áno. Bol som nastavený na to, že je to moja posledná sezóna, maximálne by som potiahol ešte jednu. Už som to tak cítil a bol som s tým vnútorne zmierený. Po tom poslednom zápase to bolo také zvláštne, ešte som si to doteraz možno ani naplno neuvedomil. Vhupol som hneď do roboty a je jej veľa, takže mi to ani tak nepríde. Práca ma baví a ten hokej mi nechýba, ale možno je to preto, že teraz nie je ľad, necítim ho. Môže sa však stať, že sa vo mne niečo v septembri ozve... Ukončenie mojej kariéry ale nebolo vynútené zo dňa na deň, pomaly to zrelo a raz prísť muselo. Akurát som mal predstavu, že ju zakončím vo Zvolene, ale čo už... Plynule som však prešiel k práci ktorá ma lákala a o to je to pre mňa možno ľahšie.

Ste rodený Zvolenčan, ktorý pod Pustým hradom prešiel klasickým hokejovým vývojom – talent, ktorý rástol v hokejových triedach, dostal príležitosť v „áčku“, chopil sa jej a vyletel do hokejového sveta. Takých je mnoho, ale len jeden z nich mohol nad hlavu ako kapitán HKM zdvihnúť pohár pre majstra Slovenska – vy!

Ten majstrovský pohár je už čerešnička. Prešiel som si tu všetkými kategóriami, bolo dobré, že Zvolen mal vtedy aj seniorské „béčko“. To bolo super, pretože v tom čase bolo v mládežníckych tímoch množstvo kvalitných chalanov, dorast a juniorka vtedy hrávali o titul a do nabitého „áčka“, ktoré smerovalo k prvému ligovému zlatu bolo ťažké nakuknúť. To „béčko“ bolo pre nás ideálne aby sme sa tam rozohrali a pripravili na mužský hokej. Prešiel som si to teda postupne až na ten vrchol a až po čase si uvedomujem, čo sa nám podarilo. Dalo sa to v sezóne 12/13 ideálne dokopy. Vrátil sa Andrej Podkonický, bol tu Kamil Brabenec a celé to do seba ideálne zapadlo. Získať titul nie je jednoduché, vidíme aká je dnes situácia. Bojuje oň už päť, šesť silných tímov. Keď som ako kapitán zdvihol nad hlavu majstrovský pohár, splnil som si jeden z detských snov a som na to hrdý.

Vy ste však boli aj členom mužstva, ktoré v roku 2001 získalo prvý titul pre Zvolen. Štatistiky hovoria, že v play off ste nastúpili v štyroch zápasoch a k historickému zlatu ste prispeli jedným gólom a asistenciou.

Nie som s tým stotožnený (úsmev). Pozeral som štatistiky, viem, že som v play off nejaké štarty a dokonca aj body pripísané mal, ale vo finále som v kádri nebol. Sezóna vrcholila aj v prvej lige a mali sme povinnosti v „béčku“. Takže ten titul z roku 2001 si tak neprisvojujem. Som v štatistikách, som na fotkách, ale beriem to tak, že je to len na papieri. Reálne mám jeden titul, z roku 2013.

Okrem Slovenska vás hokejové vetry zaviali aj do Česka, Bieloruska,a Rakúska. Boli to dobré hokejové roky?

Boli. Jediné čo ma mrzí bola sezóna, v ktorej som mal hrať v Kazachstane. Po dobrej sezóne na Slovensku som tam chcel vyskúšať niečo nové a zároveň sa núkala možnosť prilepšiť si finančne. Mesiac po mojom príchode ale padla mena a viacerí cudzinci sme sa potom rozhodli odísť. Uchytil som sa v prvoligovej Slávii Praha, kde sa mi darilo pokiaľ neprišlo zranenie v podobe zlomeniny sánky. Znamenalo to môj návrat do Zvolena, kde som sezónu ukončil. Nie je to vždy len ružové, sú aj také obdobia. Ale aj z nich sa dá poučiť, aj zlé veci sú na niečo dobré.

Pri „mimozvolenských“ angažmánoch sa núkajú dve zastavenia, to prvé brnianske. V tamojšej Komete ste pôsobili v ročníku 2003/2004, registrujete že pred pár týždňami získal váš bývalý tím druhý titul majstra ČR v rade?

Pravdaže, vtedy však bola Kometa prvoligová. Bol tam potenciál, ale niečo sa asi robilo zle, pretože sa nevedeli z prvej ligy dlhodobo vyhrabať. Dokonca sme ratovali aj prvoligovú príslušnosť, čo sa ale napokon v pohode podarilo. Vtedy človek nemohol vedieť, že to raz dotiahnu až na majstra. No čo už, bol som tam v zlom čase (smiech).

Čo sa nedá obísť, je pôsobenie Zvolenčana v Banskej Bystrici. Vy ste obliekali dres nášho rivala v sezóne 2005/2006.

Bystrica bola vtedy v prvej lige a myslím, že v tom čase mali Zvolenčania s nimi akúsi dohodu o spolupráci. Chodili sme tam na striedavé štarty. Povolali nás tam viacerých z juniorky a s Bystricou sme tú prvú ligu nakoniec aj vyhrali. Bola ale v súťaži zaregistrovaná ako „béčko“ alebo niečo také a do extraligy nemohla postúpiť.

Úspešný ste počas svojej kariéry boli v mládežníckych kategóriách aj medzi seniormi. Asi z každého pohľadu vašou top sezónou bola tá majstrovská, keď ste sa stali najproduktívnejším hráčom HKM (36+38), dlho ste viedli produktivitu celej ligy. Napriek všetkým kvalitám sa vám „úspešne“ vyhýbali pozvánky do reprezentácie. V čom je asi príčina?

Toto ma trošku mrzí. V tej majstrovskej sezóne sme viacerí Zvolenčania mali formu, no popri tom aj smolu. Keď sa spätne pozriem, bola to moja najlepšia sezóna a na reprezentačnú pozvánku som mohol reálne pomýšľať. Mne sa darilo v produktivite, HKM bol od začiatku na čele súťaže, bol som prvý v bodovaní, naháňali sme sa s Pálffym. Na žiadnu reprezentačnú akciu som však pozvánku nedostal, pre trénera Vůjteka bol každý nad dvadsaťpäť rokov starý, on chcel hrať s mladými hráčmi. Vtedy ma to zamrzelo a štve ma to doteraz, pretože aspoň nejaký štart v slovenskom drese som mohol mať. Bol by som veľmi rád, žiaľbohu sa tak nestalo a tento detský sen sa mi nesplnil.

Zato Juríkovci majú doma dve zlaté medaily. Slovenským šampiónom ste sa stali spoločne s mladším bratom Milanom, ktorý bol tiež členom majstrovského tímu. Dnes hrá najvyššiu súťaž vo Francúzsku a je asistentom kapitána. To určite poteší.

To je tiež vec, ktorú si človek hneď neuvedomí. Ja som po majstrovskej sezóne odišiel do rakúskeho Innsbrucku, Milan rok nato do francúzskeho Mulhouse. Hokejovo sme sa už nestretli, ani sa nestretneme. Málokomu sa to takto podarí, na pamiatku nám z toho pamätného večera zostali spoločné fotky s majstrovským pohárom. Bolo to super.

Na koniec rekapitulácie – váš pamätný zápas kariéry?

Keď už musí byť, tak ten piaty finálový. S odstupom času sa ukázal ako vrcholový, zopárkrát som si ho na videu pustil. Mám doma odložené aj nejaké puky zo zápasov – ten, s ktorým som dal prvý gól medzi seniormi, s ktorým som strelil hetrik.

Po mnohých rokoch je pred vami prvé leto bez letnej prípravy. Čo na to vaše telo, udržiavate sa stále v kondícii?

Po sezóne som si dal chvíľu pauzu. Keď je trochu času vyvetrám si hlavu a relaxujem pri golfe, dvakrát do týždňa si chodím zľahka zabehať a zacvičiť. Na konci júla už bude ľad a oslovili ma viaceré partičky ktoré si chodia zahrať, že by som sa im do tímu hodil (smiech). Mám to už dohodnuté a určite sa budem po ľade preháňať, ale už len rekreačne.

Druhú časť rozhovoru, v ktorej Lukáš Jurík hovorí o manažérskej práci okolo zvolenskej mládeže, jeho plánoch a predstavách, prinesieme v nasledujúcom týždni.