Jakub Kolenič a Maroš Jedlička o juniorskom šampionáte

Autor: HKM Zvolen Dátum: 9.1.2021

Z kádra HKM bojovala v priebehu decembra vo zvolenskej bubline o miestenku na juniorské majstrovstvá sveta trojica "rytierov", útočníci Jakub Kolenič a Maroš Jedlička a obranca František Gajdoš. Pre neho napokon miesto v záverečnej nominácii neostalo a do Kanady tak letela len dvojica útočníkov. Ako mládežnicky reprezentanti ročníka 2002 prežili svoj prvý svetový šampionát prezradili v rozhovore.

 

Aké dojmy vo vás zanechal juniorský šampionát?

Jakub: S odstupom času to hodnotím ako obrovskú skúsenosť. Hrať majstrovstvá sveta v Kanade, v Edmontone na štadióne NHL a navyše v špičkovo zorganizovanej bubline, bol naozaj veľká zážitok. Tiež myslím, že proti Švajčiarsku, Kanade alebo Amerike sme odohrali dobré zápasy. 

Maroš: Doplnil by som, že konečný výsledok bol pre nás trochu sklamaním. Podľa mňa sme mali na lepšie umiestnenie. Možno chýbalo trochu šťastia v skupinových zápasoch, neskôr vo štvrťfinále.

 

Cítil na sebe tím menší tlak, než tomu bolo po minulé roky?

Jakub: Mali sme v podstate veľmi mladý tím, z ktorého 14 hráčov, vrátane nás, môže hrať aj o rok. Prvý zápas sme zvládli, potom to už bolo pre nás jednoduchšie. Na druhú stranu, aj v tých ďalších sme sa snažili na tento výsledok nadviazať a ukázať bojovnosť, nakoniec sme dokázali potrápiť najsilnejších súperov. 

Maroš: Ja o tlaku asi veľmi hovoriť nemôžem, keďže to bol pre mňa prvý veľký reprezentačný turnaj. Myslím ale, že sme odohrali výborné zápasy a pre nikoho sme neboli ľahký súper.  

 

Skúsme priblížiť fungovanie v samotnej bubline, ktoré bolo síce organizačne zvládnuté, zároveň však pre hráčov náročné.

Jakub: Pricestovali sme 13. decembra, následne sme išli do päťdňovej karantény na izby. Každý býval samostatne. Nosili nám jedlo a s kondičným trénerom sme dvakrát denne trénovali cez videohovor. Bol to taký stereotyp, každý deň rovnaký. Tréning, testovanie, raňajky, obed, večera a tímový míting. Mali sme aj veľa voľného času, no vlastne sme nemali čo robiť, nemohli sme ísť von. Aj hotel sme mali v podstate na štadióne, takže sme na ňom boli stále. Voľný čas sme teda väčšinou vypĺňali hrami.

Maroš: Keď ešte zo začiatku bola v bubline korona, napríklad u Nemcov, nemali sme takú voľnosť. Neskôr, keď sa už neobjavovali pozitívne testy, mohli sme sa v rámci tímu stretávať aj vo väčších skupinách. Napríklad na jedlo počas dňa sme chodili po desiatich do veľkej haly, kde sme dodržiavali rozostupy. Dbalo sa na to všade. Celá bublina bola naozaj prepracovaná a všetci vedeli, čo a kedy robiť.

 

Stihli ste sledovať zápasy Zvolena?

Jakub: Určite áno. Zápasy vychádzali akurát na desiatu doobeda tamojšieho času, takže sme pozerali live stream, aj keď nie všetky zápasy.

 

Samotný šampionát nastavuje zrkadlo a porovnáva so svetovou špičkou. Čo vám ukázal?

Jakub: Ukázal nám, že treba na sebe ešte veľmi veľa pracovať. Zároveň si myslím, že naše výsledky neboli vôbec zlé. Samozrejme, porovnávať sa s Kanadou, ktorá mala dvadsať hráčov draftovaných v prvom kole, zatiaľ asi nemôžeme. Hrali sme však to, na čo sme mali a celkový dojem je dobrý.

 

Vráťme sa ešte do prípravného zvolenského kempu. Ako ste vnímali konkurenciu v ňom?

Maroš: Určite bolo veľmi ťažké sa presadiť. Každý si uvedomoval jedinečnú šancu a to, že nič nebude zadarmo. Všetci odovzdali všetko. Napriek konkurencii sme ale medzi sebou necítili nevraživosť a vedeli sme sa zabaviť, aj keď sme vedeli, že niektorí budú musieť odísť.

Jakub: Uvedomovali sme si, že na šampionát môže ísť len polovica z nás. S ostatnými chalanmi sme sa ale videli po dlhej dobe a boli sme radi, že môžeme byť spolu. Pre niektorých to bola posledná možnosť na juniorské majstrovstvá a chceli sa preto, ale aj my všetci, rozlúčiť dobrými výsledkami.

 

Váš pocit po zverejnení záverečnej nominácie?

Maroš: Skvelý. Vyberalo sa 24. decembra pre nikoho teda nebolo príjemné byť na Štedrý deň poslaný domov. Všetko malo ale rýchly spád, už dva dni po nominácii bol prvý zápas a museli sme sa sústrediť.

Jakub: Ako bolo povedané, všetci chlapci do toho dali všetko a rozhodnutie už bolo na tréneroch. Určite je ťažké byť 24-tého vyradený, ale aj to k tomu patrí.

 

Podľa niekoľkých odborníkov bolo v hre tímu možno pozorovať aj systémové prvky seniorskej reprezentácie, povedzme rukopis Craiga Ramsayho. Súhlasíte?

Maroš: Neviem to detailne porovnať, ale myslím, že každý si uvedomoval hlavne dôležitosť poctivej obrany proti silným súperom. Nemohli sme nič vypustiť, z prečíslení hrozilo nebezpečenstvo a hráčov sme si museli strážiť. Chceli sme teda vychádzať hlavne z defenzívy. Čo sa týka systému, pre mňa bol z hľadiska obranného pásma podobný tomu vo Zvolene.

Kubo: Prirovnal by som to k hokeju zo seniorských šampionátov, z ktorých má skúsenosť aj tréner Petrovický.

 

Cítili ste, že vám pomohli skúsenosti zo seniorského hokeja? V čom ste vnímali rozdiel?

Kubo: Hlavný rozdiel bol v rýchlosti, navyše na malom klzisku, všetci naplno korčuľovali. Samozrejme, oproti seniorom majú hráči menej skúseností. Menšie klzisko tomu ale pridalo úroveň a tempo bolo vysoké.  

Maroš: Povedal by som, že mnohým z nás pomohli skúsenosti zo seniorského hokeja na Slovensku, hlavne v obrannej činnosti. Myslím, že vďaka tomu sme v nej boli poctivejší. Najväčší rozdiel som rovnako cítil v rýchlosti a najmä v tom, že menšie klzisko dáva na všetko oveľa menej času a priestoru.

 

Na Slovensko ste prileteli v noci z pondelka na utorok, v stredu ste už hrali zápas. Bolo ťažké zvládnuť časový posun?

Jakub: Ešte ho cítim, vstávam o piatej-šiestej bez budíka a zaspávam už okolo ôsmej. Určite je to ale lepšie ako prvé dni. Predsalen, osem hodín je veľký posun.

Maroš: Pre mňa boli prvé dni ťažké. Keď som v utorok priletel, už o šiestej ma úplne vyplo a vstal som o polnoci. Od jednej do štvrtej som zase spal. Potom som už len čakal na tréning.