Legendy sa rodia nie len na ľade, ale aj mimo neho. Jednou z takých bol nepochybne aj pán Eugen Šindler.

Dlhoročný „šéf“ zvolenskej časomiery sa narodil 8. apríla 1930 a do Zvolena sa dostal ako 10-ročný chlapec. Napriek tomu, že bol od narodenia postihnutý detskou mozgovou obrnou, podľa jeho vlastných slov odmalička inklinoval k športu, najmä k stolnému tenisu.

Písal sa rok 1962. Súčasný štadión vo Zvolene ešte nestál, hokej sa hral na letnom ihrisku. 32-ročný Eugen Šindler začal s prácou časomerača, najskôr pri futbale, neskôr sa dostal k hokeju, ktorému ostal verný po zvyšok života. „Evžen“ však pri hokeji najprv začínal ako trestomerač a od roku 1969, keď bol postavený štadión, plnil aj funkciu bránkového rozhodcu.

Po nainštalovaný elektronickej časomiery bol Eugen Šindler poverený jej obsluhou. Pri tejto funkcii zotrval až do novembra roku 2014, kedy mu už zdravotný stav neumožnil ďalej pokračovať v práci. O sedem mesiacov neskôr nás pán Šindler vo veku 85 rokov navždy opustil.

Neuveriteľných 52 rokov pri jeho profesii ho, podľa dostupných informácii, robilo služobne aj vekovo najstarším časomeračom na svete. Na zvolenskom zimáku bol svedkom tisícov zápasov všetkých vekových kategórii, či už na klubovej alebo medzinárodnej úrovni. Bol pri vzostupoch i pádoch zvolenského hokeja. Dočkal sa dvoch titulov v rokoch 2013 a 2001. Zažil Jozefa Golonku v drese Lokomotivy Bučina a nezabudnuteľnú éru 70-tych rokov, keď Zvolen štyrikrát triumfoval v SNHL a následne bojoval o postup do federálnej ligy. V roku 1977 obsluhoval časomieru pri historicky prvom juniorskom svetovom šampionáte, ktorého dejiskom boli Zvolen a Banská Bystrica.

Počas desaťročí pri zvolenskom hokeji si Eugen Šindler okrem práce časomerača vyskúšal nakrátko aj úlohu hlásateľa. Stalo sa tak po odchode ďalšej ikony zvolenského štadióna, hlásateľa Jozefa Bartíka, ktorý umrel v roku 2009 (hlásateľom bol od roku 1976, teda 33 rokov). V knihe Lesk a bieda slovenského hokeja spomína Eugen Šindler aj na to, ako v dávnych časoch chodil so zvolenskými funkcionármi hľadať hráčov do Čiech. „Dnes je to veľký biznis a nazýva sa to hrdo- skauting. Keďže ja som nepil, robil som šoféra a oni si mohli v pokoji dohodnúť prestupy a posedieť. Vedia to najlepšie starí hráči ako Diettrich a Tomanec. Ja som nekonfliktný, mierny človek, preto môžem povedať, že so všetkými funkcionármi, ktorých sa tu teda vystriedalo množstvo, som mal dobré vzťahy. Najviac si spomínam na Vladka Matrtaja, ktorý vedel, že nemám dobré nohy a zariadil, že ma k časomiere dokonca vozili rolbou.“

Vyše polstoročie vo funkcii časomerača so sebou prinieslo aj množstvo vtipných príhod. Sám Eugen o sebe povedal: „Ja jediný na Slovensku som vedel vracať čas aj naspäť.“ V jeho rukách sa počas kariéry vystriedalo šesť rôznych časomier. Jednu mal dokonca umiestnenú za chrbtom, no vďaka zrkadlu si poradil aj s tým.

To, že čas je relatívny, platilo v prípade Eugena Šindlera dvojnásobne. „Čarovanie“ s časom umožňovali najmä staršie časomiery, podľa Eugenovych slov sa mu ale vyhýbal počas vylúčení. Fair-play bola (v rámci možností) na prvom mieste. “Nanajvýš sa manipulovalo v prvej a do polovice druhej tretiny, lebo potom sa už na čas pozerali aj vrabce na štadióne. Medzi rozhodcami som bol známy. Mohli na mňa dávať pozor aj všetci traja, aj tak som ich vedel oklamať,“ prezradil niekdajší zvolenský „pán času“. Pri neskoršom stlačení časomiery v prospech domáceho tímu sa aspoň väčšinou dalo vyhovoriť skrehnuté prsty od zimy...

Časomeračský veterán s úsmevom spomínal aj na dorastenecký zápas medzi Zvolenom a Slovanom. „V ten deň bolo v Bratislave futbalové stretnutie PEM Slovan-FC Barcelona. Všetci sa na ten zápas ponáhľali. Zavolali si ma do kabíny rozhodcov, kde sa pýtali, ako by sa to dalo vyriešiť, aby sa zápas odohral rýchlo. Povedal som im, aby rozhodcovia jednoducho nič nepískali, čo aj urobili. Celý zápas trval iba hodinu, prerušovať sa muselo iba 18-krát po góloch, ktoré naši dorastenci inkasovali,“ hovorí Eugen Šindler v knihe Lesk a bieda slovenského hokeja. „Tréner Slovana Gábriš mi poďakoval za ochotu a spokojnosť bola na obidvoch stranách. Pre zaujímavosť, v tomto zápase hrali aj Peter a Tóno Šťastní.“

Pri otázkach na zdroj neutíchajúceho mladíckeho elánu a energie do práce s obľubou odpovedal: „Na každom kroku vtipkujem a točím sa okolo žien, lebo oni sú života budič.“ Celoživotný abstinent a vášnivý počítačový šachista priznal aj to, že ho teší záujem bývalých hráčov, ktorí za ním prídu porozprávať sa a zaspomínať. „Veľmi ma to dokáže po psychickej stránke povzbudiť. Na štadióne trávim množstvo času. Niekto rád chodí na ryby, ja som radšej pri ľade.“

Pred sezónou 2014/2015 prišiel Eugen za Róbertom Mrázom s otázkou, či môže ďalej pracovať. Bolo mu povedané, aby potiahol ešte aspoň do 90-ky. Bohužiaľ, nestalo sa tak. Azda málokto tušil, že nastávajúcu sezónu už nedokončí. Pán Eugen Šindler nás opustil v úctyhodnom veku 85 rokov, počas ktorých za sebou tento vitálny a vždy optimisticky naladený človek zanechal množstvo láskyplne odvedenej práce a stal sa legendou nielen zvolenského, ale i slovenského hokeja. Česť jeho pamiatke.