Uplynulé dva pondelky zorganizoval klub HKM v spolupráci s Hotelom Tenis vzdelávací seminár pre rodičov mladých hokejistov, vedený Zvolenčanom Petrom Bielikom.

Špičkový mentálny tréner má za sebou vyše 13-ročnú prax a v rámci nej spoluprácu so slovenskou hokejovou reprezentáciou, ale aj s hráčmi NHL, či s futbalistami a tenistami na individuálnej, klubovej i reprezentačnej úrovni. Ako sám hovorí, novinkou preňho nie je ani práca s rodičmi mladých športovcov.

Pán Bielik, ako vznikla iniciatíva rodičovských seminárov a čo bolo ich náplňou?

„Oslovil ma Lukáš Jurík s myšlienkou, že by sa malo začať viac komunikovať s rodičmi, pretože sú súčasťou vývoja detí, ktoré sú v klube. S Lukášom sa poznám ešte z čias jeho hráčskej kariéry, rád som teda ponuku prijal. Cieľom bolo priblížiť rodičom, ako deti prežívajú jednotlivé situácie, ako vnímajú šport, ako cítia, a ako im lepšie porozumieť. Keď im lepšie porozumiete, dokážete im lepšie pomôcť. Chceme teda pomôcť rodičom aj deťom v športovej príprave.“

Každý seminár má obohatiť najmä recipientov. Dal niečo aj vám ako školiteľovi?

„Pre mňa to nebolo niečo nové, súčasťou mojej práce je komunikovať aj s rodičmi. Či pracujem s klubmi, alebo s federáciami, vždy sa snažím prezentovať, že do súčinnosti práce výchovy v športe potrebujeme začleniť aj rodičov. Prax je bohužiaľ väčšinou taká, že kluby sa starajú o svoje veci a rodičia zas o svoje. Veľakrát potom vzniká napätie alebo nedorozumenie, čo nie je dobré hlavne pre deti.“

Ako ste s celým projektom spokojný?

„Bol som milo prekvapený účasťou. Keď som pred pár rokmi ponúkol klubu tento program, zo všetkých ročníkov prišlo na seminár asi osem ľudí. Teraz prišlo na oba semináre asi šesťdesiat, čo ma príjemne prekvapilo. Považujem to za pozitívny signál toho, že rodičia naozaj majú záujem vedieť viac a porozumieť a pomôcť svojim deťom. Potrebujú však vedieť ako a na to slúžil tento seminár. Čo dal rodičom, to je otázka na nich. Jeden pán bol však veľmi úprimný a na konci povedal, že sa hanbí, koľko chýb urobil vo vzťahu k svojmu dieťaťu. Ja som reagoval, že tu nie sme preto, aby som poukazoval na ich chyby, alebo im hovoril, čo musia a nesmú robiť a že sú zlí rodičia. Nikdy nie je neskoro porozumieť. Prvoradý predpoklad je ale komunikácia. Treba vnímať rôzne uhly pohľadu a nájsť si svoju cestu. Seminár nie je škola, je to len o mojich skúsenostiach a o tom, s čím sa stretávam na športoviskách.“

Často sa v negatívnom zmysle hovorí o angažovaní sa rodičov do tréningového procesu mládeže resp. do práce trénerov. Kde je v športovej príprave úloha rodiča a úloha trénera?

 „Na prvý pohľad môžeme jednoznačne povedať, že kompetencie rodiča by mali byť vo východe dieťaťa a podpore, či už materiálnej, alebo psychickej. Kompetencie športového klubu začínajú tam, kde dieťa prichádza do tréningového a zápasového procesu. To je jednoduchý pohľad. Prax ale ukazuje, že na jednej strane je tendencia rodičov zasahovať do kompetencii klubu, čo kluby neradi vidia. Na druhej strane si myslím, že nie je dobré vymedziť striktnú hranicu. Rodičia chcú mať prístup k informáciám, samozrejme, čo najlepším pre svoje deti. Nie je dobré, keď klub zaujme postoj: „Do tohto vás nič.“ Keď niekam vodíte dieťa, chcete byť súčasťou toho procesu. Je potrebné citlivým spôsobom s rodičmi komunikovať, aby ste vedeli stanoviť hranice, čo áno a čo už nie. Som presvedčení, že väčšina rodičov s tým problém nemá. Samozrejme, vždy sa nájdu typy, ktoré nikdy nebudú spokojné, také sú ale v každej oblasti. Väčšina to prijme. Rodičia deti do klubov nosia a tých detí dnes nemáme veľa môžu ísť aj inde. Snažím sa klubom vysvetliť, že v tomto smere by mali zmeniť politiku komunikácie a začleniť do nej rodičov, viac ju otvoriť a obrazne povedané, rodičov trochu aj vychovávať vo vzťahu k športu. Aj takýto seminár je príkladom toho, ako klub môže komunikovať s rodičmi.“

Takže športovú prípravu nemožno obmedziť len na dvojicu dieťa - tréner.

„Jednoznačne. Nemôžeme dať rodičov z celého procesu preč. Oni majú výrazný vplyv na pocity a prežívanie dieťaťa. Keď pomôžeme rodičom, pomáhame tým aj deťom. Keď v mojej práci analyzujeme problémy dieťaťa, koľkokrát prídeme na to, že ide skôr o problém s rodičom. Keď on zmení určite formy komunikácie a správania, tak problémy, ktoré signalizoval u dieťaťa, zrazu zmiznú.“

Ako ste naznačili, chyby rodičov vznikajú veľakrát z dobrého úmyslu. S akými sa najčastejšie stretávate?

„Najčastejšie chyby vyplávajú z prehnanej kritickosti na svoje dieťa a z neprimeranej zameranosti na nedostatky a chyby. Často vznikajú z dobrého presvedčenia. Rozumiem tomu, že keď rodičia ukazujú dieťaťu jeho chyby, veria tomu, že ich robiť prestane. Ale on ich z nejakého dôvodu robí a to, že sa na ne bude stále poukazovať neznamená, že ich prestane robiť. Akurát mu klesá sebavedomie a vlastná sebahodnota. Deti potom vyrastajú s tým, že si neveria, pretože ich rast bol sprevádzaný hlavne poukazovaním na nedostatky. Toto je veľký problém v športovej výchove detí, v rodičovskej aj trénerskej komunite.“

Sú aj opačné extrémy? Môže rodič dieťa prechváliť a preceňovať?

„Sú aj také prípady. Rodič vidí len svoje dieťa, jeho videnie je nekritické a neobjektívne a veľakrát na úkor ostatných súvislostí a ostatných detí. To je pri hokeji veľký problém, nakoľko je to tímový šport. Bohužiaľ, niektoré deti sú vedome, alebo aj nevedome tlačené do pozície nezdravou cestou presadiť samého seba na úkor iných. Potom trpí kolektív a tímová spolupatričnosť. Nechceme predsa, aby nám z hokejistov vyrastali individualisti.“

Istý psychologický pohľad hovorí, že rodičia môžu realizovať vlastné, z minulosti možno neúspešné predstavy a ciele, prostredníctvom svojich detí. Aký je váš pohľad?

„Áno, stáva sa to, aj keď rodičia to neradi počujú. Nikto to samozrejme neprizná. Poviem príklad. Keď sa spýtate rodiča, prečo jeho dieťa športuje, minimálne 90 percent vám odpovie, že sú radi, že ich dieťa sa hýbe a že bude zdravý... Potom prídete na mládežnícky zápas a vidíte tých rodičov, ktorí deklarujú, akí sú radi, že sa ich dieťa hýbe. Realizovanie vlastných predstáv prostredníctvom dieťaťa môže prebiehať  aj na nevedomej úrovni. Byť rodičom športujúceho dieťaťa je v niektorých prípadoch ako droga, stále chcete viac. Ak si rodič nedokáže udržať nadhľad a stratí priority a radosť z toho, že sa dieťa hýbe, že sa nefláka na ulici a že bude zdravšie, potom sa veľmi ľahko ponorí do toho, že chce stále viac. Viac bodov, viac výhier, viac úspechu, chce aby hral tam a tam...Zrazu ani nevie, ako je v tom. Potom niekto, s kým sa môžete v pokoji na káve v pohode o čomkoľvek porozprávať, príde na tribúnu a zmení sa na úplne iného človeka, keď sa pozerá na vlastné dieťa. Rodičom som na seminári ukázal štatistiku, ktorá ukazovala, prečo deti končia so športom. Na prvom mieste bola strata radosti. Deti stratia radosť zo športu. Myslím, že dospelí majú výrazný podiel na tom, či dieťa bude mať radosť zo športu, alebo ju stratí.“

Aký rozdielny prístup treba mať k mladším a starším ročníkom?

„Súvisí to so psychosociálnym vývojom. Komunikácia a správanie rodiča by malo kopírovať vývoj dieťaťa, čo sa však nie vždy deje. V malom veku by to malo byť najmä o radosti z hry a trávení voľného času. Samozrejme, pre rodičov je to časovo náročné, nakoľko deti sú ešte vtedy nesamostatné, musia im teda obetovať veľa času. Staršie deti si postupne začínajú sami formovať svoje ciele. Niekedy rodičia nepostrehnú hranicu, kedy dieťa treba nechať v určitých situáciách samostatnejšie. Keď už majú pocit, že ten hokej je súťažný, majú tendenciu dávať mu ciele a kresliť mu cestu. Niečo si naštudujú alebo počujú a chcú to preniesť, byť akýmsi alter-trénerom. Treba vedieť, kedy sa vzdialiť. Tiež si rodič musí uvedomiť, že ciele dieťaťa nemusia vždy byť identické s jeho cieľmi, ale že to je v poriadku.“

V istej fáze príde obdobie, kedy dospievajúce dieťa začne mať možno iné priority a záujmy, než je šport, ktorý ide vtedy na vedľajšiu koľaj. Čo by mal vtedy rodič urobiť? Mal by na dieťa v dobrom úmysle pritlačiť, aby pri športe zotrvalo, alebo jednoducho nechať veci plynúť?

„Rovnakú otázku som dostal na seminári. Niekedy si myslím, že v mene dobra urobíme aj viac zlého. Podľa mňa by sme to mali nechať na dieťa a jeho pocit. Áno, môže sa stať, že keď rodič na dieťa zatlačí, tak tú krízu prekoná a pri hokeji zostane. Môže sa ale stať aj to, že kríza sa predĺži. Je tu riziko pokazenia si vzťahu s rodičom kvôli hokeju. Sú aj situácie, kedy tomu dieťaťu začne hokej po nejakom čase chýbať. V takom prípade musí vedieť, že má dvere naďalej otvorené, zo strany klubu aj zo strany rodiča. Takýto návrat do hokeja je oveľa cennejší a má perspektívu vydržať dlhšie, než návrat, ktorý je vynútený tlakom zo strany v štýle: „Ja viem, čo je pre teba dobré“. Niekto povie, že dieťa stratí drahocenný čas z hľadiska vývoja. Ja na to hovorím, že keď sa nebodaj vážnejšie zraní, čo sa kedykoľvek môže stať, rovnako stratí niekoľko mesiacov. Potom sa môže vrátiť a hokej stále hrať a možno aj dosiahnuť vysokú úroveň. Nemyslím, že by sa stalo až tak veľa. Oveľa cennejšie je to, že zodpovednosť prenesiem na dieťa. Mali by sme viac zodpovednosti prenášať na deti. Aj v tom, či chce hrať hokej, alebo nie, či chce trénovať poctivo, alebo nie, je to jeho vec. Ak je systém dobre nastavený, mal by zistiť, že ak netrénuje poctiv, ostatní ho predbehnú. Nie však preto, že mu jeho rodič každý večer spytuje svedomie.“

Napriek tomu, že ide o program pre rodičov, chceli ste doň zapojiť aj trénerov?

„Na semináre prišli aj tréneri daných kategórii, čo vnímam veľmi pozitívne a pozitívnu odozvu som mal aj od nich. Niekedy môže medzi rodičmi a trénermi byť tenký ľad, nevidím však dôvod na to, aby som niekomu zatváral dvere len preto, že je tréner a je na rodičovskom seminári. Pokiaľ má záujem a chce napredovať, je vítaný.“

Aké sú plány vašej ďalšej spolupráce s klubom?

„Teraz sme sa venovali rodičom šiestakov, siedmakov, ôsmakov a kadetov, ktorých sme rozdelili na dve skupiny. To isté absolvujeme s deťmi. Vnímam to ako prvý krok a uvidíme, aká bude odozva. Pokiaľ sa rozprávame ďalšej systematickej práci, to je o prioritách klubu.“

Čo by ste odkázali rodičom mladých hokejistov a mladých športovcov vo všeobecnosti?

„Aby svojou komunikáciu a prístupom naozaj potvrdili to, čo prezentujú. Teda to, že najdôležitejšie je pre nich, že dieťa športuje a má kamarátov, že je to prospešné pre jeho duševný a fyzický rozvoj. Tiež by som im odkázal, aby oni boli tými najväčšími fanúšikmi a podporovateľmi svojich detí. Kto iný má byť fanúšikom dieťaťa, ak nie jeho vlastný rodič?“