V minulej sezóne Raimo Summanen, teraz Don Nachbaur. Zvolenský klub pokračuje v angažovaní zahraničných trénerov s atraktívnym hokejovým životopisom. 60-ročný Kanaďan, donedávna pôsobiaci na lavičke Los Angeles Kings, pricestoval na Slovensko v nedeľu večer a v pondelok sledoval z tribúny tréning nových zverencov. Ten skončil o jedenástej, ešte tri hodiny po ňom však Don Nachbaur sedel so zvyškom trénerského štábu v kancelárii, kde prebiehala živá diskusia a rozsiahla videoanalýza.

Zdá sa, že ste si s novými kolegami mali čo povedať.

Áno, hovorili sme o tom, čo v tíme nastavili, o systéme hry a o hráčoch. Mám z toho dobrý pocit.

Aké máte prvý dojem z tréningu a nového prostredia?

Na Slovensku som už kedysi bol. Keď som hral v Grazi, boli sme s tímom v Trenčíne. Okrem toho som tu bol s kanadskou osemnástkou, s ktorou sme boli v Piešťanoch a Nitre. Všetky mestá sa mi veľmi páčili. Tréning sa mi páčil, hoci hráči možno boli trochu nervózni z mojej prítomnosti a preto, že na ľade boli po troch dňoch. Videl som ale veľa rýchlosti a presnosti, hráči vyzerali byť v dobrej forme.

Tušili ste, kam vlastne idete?

Po rozhovore s agentom som zapol internet a hľadal informácie o klube a meste. Videl som pamiatky, videl som, aké veľké je mesto a že je obklopené kopcami. Aj to, že v tomto období tu veľa prší. S Grazom sme na Slovensku odohrali niekoľko prípravných zápasov. Okrem miest, ktoré som spomenul, som bol aj v Bratislave. Hrali sme aj v Česku, v Plzni, Českých Budejoviciach, ale aj inde. V Spokane som napríklad trénoval Dominika Uhera, ktorého draftoval Pittsburgh a pochádza z Frýdku-Místku. Samozrejme, viedol som aj niekoľko Slovákov.

Akú skúsenosť máte so slovenskými hráčmi?

Veľmi dobrú. Všetci poctivo pracovali, boli súťaživí a vážili si svoju šancu. Užíval som si trénovať ich. WHL je fyzicky náročná súťaž s množstvom zápasov a nemali ľahké sa presadiť.

V Los Angeles ste viedli aj Mariána Gáboríka.

Skvelý chlap a výborný hráč, mal som ho rád. Škoda jeho smoly na zranenia. Možno sa tu na Slovensku stretneme. Viem, že je z Trenčína, odkiaľ pochádza aj Chára a ďalší úspešní hráči. Viem aj to, že tam Marián postavil štadión a reštauráciu.

S akou úlohou prichádzate do Zvolena?

Vždy som hral a trénoval, aby som vyhrával. Rovnako tak tu chcem pomôcť vyhrávať hráčom aj trénerom. Tiež ma lákala skúsenosť s európskym hokejom. Štyri roky som hral v Rakúsku, bol som tu aj s mládežníckymi reprezentáciami a už vtedy som si povedal, že by som tu chcel raz trénovať. Myslím, že môžem pomôcť v mnohých smeroch, či už ide o štruktúru hry, ako aj komunikáciu s hráčmi, aby sa zlepšovali a dostali zo seba to najlepšie. A ja z nich chcem dostať to najlepšie.

Čo, podľa vás, tento tím potrebuje?

Ešte je skoro. Pozrel som si ale niekoľko zápasov a veľa videí sme sledovali s trénermi. Určite som videl veľa veci, ktoré musíme zlepšiť. Jednou z nich je prechod k tomu, aby hráči hrali viac ako tím, než ako individuality. To znamená tvrdo pracovať. Zápas má šesťdesiat minút a najlepší hráči hrajú možno šestnásť či dvadsať, nemôžete teda od nich chcieť všetko a spoliehať sa na nich. Ďalej je to štruktúra hry, to je veľmi dôležitá súčasť hokeja. Ak viete, kde a kedy sa kto na ľade nachádza, všetko je ľahšie a naopak, keď sa niekto rozhodne hrať podľa seba, môže to všetko poriadne sťažiť.

Povedali ste to isté aj hráčom, pri rannej návšteve v šatni?

Nie, len som sa predstavil a povedal, prečo som prišiel a ako budem pomáhať trénerom, aby sme z tímu dostali maximum. Ak chceme získať titul, a to chceme, musíme sa všetci neustále zlepšovať.

Myslíte, že okrem odovzdávania skúsenosti hráčom môžete byť mentorom aj mladým trénerským kolegom?

Počas dlhej trénerskej kariéry som zistil, že aj ja sám sa môžem stále učiť a vždy, keď taká možnosť príde, treba ju využiť. Samozrejme, nie som tu len pre to, aby som pomohol hráčom. Ak dokážem pomôcť aj trénerom, či už pri áčku, alebo mládeži, je to rovnako súčasť mojej úlohy. V uplynulých týždňoch som prednášal na trénerskom seminári v Berlíne, o pár dní neskôr v Laussane a dva semináre som mal v Prahe. Myslím, že schopnosť učiť je moja silná stránka a užívam si to.

Keď spomínate mládež, máte s jej trénovaním bohaté skúsenosti. Čo by ste chceli odovzdať hráčom v mládežníckych kategóriách?

Keď som hokejovo vyrastal v Kanade, učili nás, ako pracovať na vlastných schopnostiach a zároveň to, ako spolupracovať na ľade. Všetko bolo o systéme, vďaka ktorému mali byť pre nás zápasy jednoduchšie. Musíte rozvíjať svoje hokejové myslenie a premýšľať nad tým, kde a prečo na ľade byť. Tak funguje tím. V tom chcem pomôcť aj tu, priniesť do hry viac štruktúry. Mal som možnosť trénovať mnoho skvelých hráčov niekoľkých generácií. Patrick Marleau mal 16 rokov, keď som ho viedol, teraz má 40. Neskôr prišli Carey Price či Tyler Johnson. Každý bol iný, no všetci chápali, že len tréning je skutočná cesta k zlepšovaniu. Vždy, keď vyšli na ľad, chceli byť lepší a nestrácali čas. Tréningové návyky a vytváranie správneho tlaku na seba, to sú kľúčové veci, aby ste sa mohli posunúť.

Ako by ste charakterizovali seba ako trénera a človeka?

Nuž, kedysi som bol veľmi prudký. Dnes som pokojnejší a trpezlivejší, než som bol pred dvadsiatimi rokmi. Ľudia sa menia, hráči takisto. Deti a rodičia sú iní, takže k nim musíte inak pristupovať a učiť sa, aby ste mohli pri trénovaní zotrvať tak dlho. Samozrejme, mení sa hra. Musíte ísť s dobou, nemôžete raziť rovnaký štýl, ako v deväťdesiatych rokoch. Dokonca aj za posledných desať rokov sa hokej zmenil. Dnes sa obrancovia viac zapájajú do ofenzívy, často vidíte útočiť päť hráčov a viac hráčov na ľade plní viac úloh. Veľkí obrancovia už musia vedieť dobre korčuľovať a narábať s pukom. Aj v NHL môžete vidieť, že tímy už nevyužívajú veľkých silných hráčov len pri bránení, ale ťažia aj z ich ofenzívneho potenciálu. Obrancovia musia viac podporovať ofenzívu a útočníci zase pri bránení pomáhať naozaj brániť.

NHL je snom a vrcholom pre nejedného trénera. Aká to bola skúsenosť?

Dala mi veľmi veľa, najmä čo sa týka prístupu k hráčom. Hráči sú tam veľmi rozumní, stačí s nimi niečo raz natrénovať, vysvetliť im, a hneď to dokážu aplikovať. Bolo ľahké ich trénovať, no nie vždy ľahké motivovať, pretože zarábajú milióny dolárov. Samozrejme, systém hry je na najvyššej úrovni. V istom zmysle bolo trénovanie v NHL jednoduchšie oproti tomu v juniorských tímoch, keďže v NHL vediete vyspelých hráčov, ktorí sú fantastickými žiakmi v chápaní hry. Každopádne to bola úžasná skúsenosť a veľa mi dali aj trénerskí kolegovia. Samotný trénerský život ale tak jednoduchý nebol. Už od šiestej ráno sedíte v kancelárii a veľakrát neodídete skôr, než o siedmej. A to sú len tréningové dni. Zápas skončil o pol jedenástej, domov som prišiel o jedenástej a ešte tri hodiny som študoval video, aby som pripravil pre mužstvo analýzu na ďalšie ráno. Veľa teda nenaspíte. Ale viete čo? Bola to zábava.

V spojitosti s vašim pôsobením v NHL, cítite očakávania a tlak na vašu osobu? Mnohí si môžu myslieť, že príchodom takého trénera sa udejú zázraky a veľké zmeny.

Chápem, že očakávania môžu byť veľké. Viete, tréner môže hráčom povedať, kde majú byť a čo majú robiť. Ale sú to oni, ktorí hrajú na ľade. Ja chcem hráčom ukázať ich silné stránky, ale aj veci, na ktorých musia pracovať. Niektorí robia, čo sa od nich vyžaduje, niektorí hrajú podľa vlastného plánu. Keď pozerám video zo zápasu, chcem vidieť všetkých, ako sa podieľajú na tímovom pláne a nie takých, ktorí hrajú niečo vlastné. Musíme nastaviť fungujúci systém pre náš tím, ktorý hráči dokážu plniť, to je cieľ.

Akú najdôležitejšiu vec ste sa naučili počas trénerskej kariéry?

Dobrá otázka...Myslím, že nájdenie správneho spojenia s hráčmi. Hráči musia vidieť, že vám na nich záleží a vedieť, čo robia dobre. Musíte prejaviť nielen hokejovú, ale aj osobnú starosť o hráčov a zaujímať sa o nich ako o ľudí. Videl som, že v tomto tíme je veľa skvelých chalanov. Musíte si ale s nimi vybudovať fungujúci vzťah. Ak sa to nepodarí, nemusia pre vás pracovať dostatočne tvrdo. Kedysi povedal tréner hráčovi, urob to a to, a keď to neurobil, išiel preč. Dnes veci fungujú inak. Musíte byť aj dobrým psychológom, vedieť pracovať s ľuďmi a nájsť správne „tlačidlá“, ktorými z hráčov dostanete v požadovanej chvíli to najlepšie. Myslím, že som nestretol hráčov, o ktorých môžem povedať, že som ich nemal rád. Niektorých som mal skrátka rád viac. A boli to prevažne tí, ktorí boli aj dobrými ľuďmi. Jeden z najúžasnejších ľudí, ktorých som v živote spoznal, bol Anže Kopitar. Bol veľmi starostlivý voči svojmu tímu, zaujímal sa aj o moju rodinu. Má úžasnú osobnosť a naozaj ho rešpektujem. Myslím, že každý v Los Angeles by vám povedal to isté. Vždy hovorím: Ak povieš, že niečo urobíš, urob to! Ak to neurobíš, ľudia voči tebe stratia rešpekt. V živote je to rovnaké. Povieš šéfovi, že niečo urobíš, ale ty to neurobíš, potom ťa asi vyhodí. Musíš si stáť za tým, čo hovoríš a ísť príkladom svojimi činmi. Nerozprávaj, ale ukáž a urob! Ako hráč som sa vždy snažil byť najpracovitejší v tíme a nehľadať skratky, ako to dnes robia niektorí chlapci. V hokeji ale vyhráte len tvrdou prácou. Ak nie ste ochotní tvrdo pracovať, neuspejete. Je to jednoduché. Len šikovnosť a talent nestačia a môžem povedať mnoho prípadov z praxe. Anže Kopitar bol vždy najtvrdšie trénujúci hráč. Drew Doughty rovnako miloval tréning. Tí chalani vedeli, že je to ich príprava na zápas a vedeli, že ak budú tvrdo trénovať, budú hrať dobre aj v zápase. Carey Price? Najväčší pracant v mojom tíme. Preto je v NHL.

Vaše priezvisko aj rakúske občianstvo hovoria o koreňoch z tejto krajiny. Môžete ich priblížiť?

Otec pochádza z Feldkirchu a mama z okolia Viedne. Zobrali sa krátko po vojne, keď Rusi odišli z Rakúska. Potom sa uchádzali o kanadské víza. Keďže rodičia boli v čase môjho narodenia stále Rakúšania, mám rakúske občianstvo.

Bol to jeden z dôvodov vášho odchodu do Rakúska v závere hráčskej kariéry?

Áno. Vo Philadelphii som utrpel vážne rezné poranenie na krku, kde museli použiť kúsok z mojej bedrovej kosti. Doktor mi odporučil skončiť s bitkami. Povedal som teda agentovi, že chcem ísť do Európy. Graz mi ponúkol kontrakt, okrem toho ďalších päť klubov. Išiel som do Grazu aj preto, lebo ponúkol najviac peňazí. Bol tam však naozaj dobrý tím, trikrát sme hrali finále a boli to skvelé roky.

Ako ste naznačili, počas hráčskej kariéry ste sa nebáli zhodiť rukavice a pritvrdiť. Vyžadujete podobný prístup od svojich hráčov?

Bil som sa veľa, no nikdy som to nevyžadoval od svojich hráčov. Chcem od nich, aby bojovali, ale to neznamená bitky. Pre mňa je to blokovanie striel, dohrávanie súbojov, vyhrávanie súbojov v rohu, bekčeking. To je pre mňa tvrdá hra. Nemám rád, keď to niekto nerobí a hru si zľahčuje. Hráč tým u mňa stráca rešpekt. Ak bojujete, vidia to fanúšikovia aj tréneri a ak aj nevyhráte, je to v poriadku. Musíte ale odovzdať sto percent. Ľahký hokej neuznávam. Pokiaľ ide o bitky, dnes už nie sú veľkou súčasťou hokeja, no tvrdosť môžete ukázať v iných veciach. Vždy ale v rámci pravidiel, z trestnej lavice zápas nevyhráte. Určite chcem, aby sa hráči vedeli zastať jeden druhého, ako by boli bratmi na ulici. Je to tímový šport.

V Rakúsku ste vraj svojho času vytvorili rekord v počte trestných minút.

Fanúšikovia to milovali. Hrali sme dobre a oni vypredávali zápasy a užívali si moju tvrdú hru. Boli hluční, pili pivo a fajčili. Vtedy ešte bolo fajčenie na štadióne dovolené, a to už boli deväťdesiate roky. Po prvej tretine vytvoril dym veľký opar, ktorý sa potom zniesol na ľad a po zápase mi dres smrdel, akoby som práve vyšiel z baru.

V roku 2013 ste s juniorským tímom, nabitým menami ako Rielly, Hamilton, Nugent Hopkins, Scheifele, Huberdau, McKinnon a ďalšími, nenaplnili očakávania a nezískali medailu. Čomu pripisujete neúspech na šampionáte?

Majstrovstvá sveta sú krátkodobý turnaj. Vždy je to nakoniec o jednom zápase. Do zápasu o finále sme išli neporazení. Zdolali sme USA, Švédsko a ďalšie silné tímy. Znova sme sa stretli s Amerikou a prehrali 1:5. Myslím, že hráči boli veľmi nervózni. Hrať s javorovým listom na hrudi je obrovský tlak. Celá krajina vás sleduje, milióny ľudí. Sú to mladí chlapci. Po pár minútach sme prehrávali 0:3, urobili sme veľké chyby. Vymenili sme brankára, nakoniec sme USA prestrieľali. Gibsson ale chytal skvele a Američania zaslúžene vyhrali. V zápase o bronz sa nám stalo to isté. Našou jednotkou na turnaji bol Malcolm Subban, terajší brankár Vegas. Zápas ale začal Binnington. Doľahla naňho nervozita, Rusi boli na koni a hrali doma pred plným štadiónom. Z prvých azda štyroch striel dali tri góly. Po výmene brankárov sme zápas vyrovnali, nakoniec to bolo 5:5 a Rusom vyšla akcia v predĺžení. Nikdy na ten zápas nezabudnem. Myslím, že keby sme hrali ďalší, vyhrali by sme. Tak to ale je, rozhoduje jeden zápas. Prehrali sme s rivalom z USA a stratili šancu na zlato, čo je pre Kanadu vždy jediný cieľ. Potom to už bolo v hlavách.

Každopádne musela byť skvelá skúsenosť viesť takých hráčov.

Určite. Väčšina tých chlapcov išla do NHL, alebo v nej stále hrajú. Mali sme niekoľko hráčov, ktorí vtedy boli z kategórie do 18 rokov. Prvý útok Huberdau, Nugent-Hopkins a Scheifele, to bolo niečo. Šestnásťročný Nathan McKinnon vo štvrtom útoku. Rovnaký ročník bol Jonathan Drouin, ktorý hral v druhom útoku. Veľmi talentovaní chlapci, všetci si zaslúžili svoje miesto.

Čo by ste odkázali fanúšikom?

Som veľmi rád, že tu môžem byť! Teším sa na mesto, teším sa na učenie slovenčiny a spoznávanie jedál a kultúry. Teším sa na vás a vašu podporu.