Mark Fraser má sebou prvé súťažné zápasy od apríla tohto roka, kedy s tímom TPS Turku prehral zápas o bronz vo fínskej Liige. Pri tipsportligovom debute v pohronskom derby bol takpovediac hodený do vody, na ľade strávil vyše 17 minút a rozhodne nesklamal. Ďalšie dva zápasy už nastúpil v prvej obrannej dvojici a patril k najvyťažovanejším hráčom HKM. 

Aké sú dojmy po prvých troch zápasoch?

 „Zatiaľ veľmi dobré. Samozrejme, je to iný štýl hokeja, než na aký som bol zvyknutý, či už z Fínska alebo Severnej Ameriky. Som šťastný, že tu môžem byť a myslím, že toto je klub na vysokej úrovni. Máme výborný tím, je tu veľa talentu a šikovnosti. S každým zápasom sa cítim lepšie a zatiaľ si to užívam. Pred príchodom som mal len málo informácii. Vedel som, že tím je na čele tabuľky a že je tu niekoľko Kanaďanov. Prišiel som celkom naslepo a bez nejakých očakávaní, no som veľmi milo prekvapený a naozaj rád, že som tu.“

Poznal si niektorého z tvojich krajanov v tíme?

 „Osobne nie. Hral som proti Garrettovi Mitchellovi, ale osobne sme sa nepoznali. Keď ste celý život v Severnej Amerike a potom sa presuniete do Európy, určite oceníte, že máte v tíme svojich krajanov. Iný nie je len hokej, ale aj život a kultúra, je to nové prostredie, takže toto mi veľmi pomáha.“

Čo bola pre teba najväčšia zmena na ľade a mimo neho?

„Zvykám si hlavne na život mimo hokeja, čo je prirodzené. Ťažko však povedať, čo bolo zatiaľ najväčšou výzvou, možno to čoskoro zistím. Zatiaľ sú to všetky veci mimo môjho bytu, čiže nakupovanie, reštaurácie a podobne. Čo sa týka hokeja, hra je rýchla, neustále sa presúva a hrá sa dosť hore-dole. Napríklad vo Fínsku sa hra často spomaľuje, kontroluje sa priestor, vznikajú pasce v strednom pásme. Tomuto sa teda prispôsobujem.“

Výzvou je určite aj jazyk.  

„Jasné, to asi vždy. Prekvapilo ma, koľko ľudí v Turku hovorilo po anglicky. Tu sa s angličtinou stretávam menej, no možno sa ľudia iba hanbia. Vidíte to najmä v bežnom živote, keď sa snažíte dostať k tomu, čo potrebujete. Nákup v potravinách, vybavovanie telefónu...Často je to o znakovej reči a dorozumievaní sa rukami-nohami.“ (smiech)

V tomto smere si asi veľmi rád za anglicky hovoriacu dvojicu trénerov.

„Určite áno. Je to veľmi dôležité, či už po hokejovej stránke ale aj v iných veciach. Rozumiete ich predstavám a viete, čo od tímu požadujú, no zároveň sa so mnou rozprávajú aj osobne o mojej hre. Myslím, že sme na rovnakej vlne a veľmi mi to pomáha.“  

V prvých zápasoch si dostal pomerne veľa priestoru. Ukázal si tvrdosť, spoľahlivosť vo vlastnom pásme i pred bránou, včera si vyriešil aj prečíslenie. Odohral si zápasy podľa svojich predstáv?

 „Predtým som dlho nehral zápas, som preto veľmi vďačný za dostatok priestoru. Toto je hra, ktorú chcem priniesť. Chcem ukázať najmä kvalitnú defenzívu, som veľký a fyzický obranca. Je zrejmé, že tím má veľkú kvalitu v útoku a nemá problém strieľať góly, hoci v posledných zápasoch to úplne neplatí. Ja som ale prišiel najmä preto, aby sme menej gólov inkasovali a chcem hrať vzadu naozaj spoľahlivo a vyrovnane. Mám 32 rokov, no stále chcem na svojej hre pracovať, zlepšovať sa a rásť ako hráč. Hoci som primárne defenzívny typ, v takomto tíme mám šancu aj podporiť útok, čo pre mňa predtým nebolo príliš možné.“

Fyzická hra je tvoja veľká prednosť a neodmysliteľná súčasť tvojej hry. Myslíš , že by si tu s ňou mohol mať problém? Posudzovanie tvrdých zákrokov je iné, než v Severnej Amerike, nehovoriac o trestoch za bitku. Napokon už v Trenčíne si dostal trest 2+10.

„Nemyslím, že by to mal byť veľký problém. Hrám síce tvrdo, no nie zákerne. Svoju hru sa snažím držať v rámci pravidiel. Iste, stretol som sa s tým aj minulú sezónu vo Fínsku, kde občas trestali aj čistý tvrdý hit. Na to som nebol zvyknutý. Niečo podobné sa stalo včera Garrettovi. Podľa mňa bol jeho hit v poriadku. Rozhodca ho potrestal preto, lebo hráč ostal ležať na ľade. Sporné momenty určite prídu a musím sa s tým vyrovnať, ale svoju hru meniť nechcem. Možno to nesúvisí s tunajším štýlom hokeja, možno iba rozhodcovia nie sú zvyknutí alebo nemajú príliš jasno v tom, čo je ešte v poriadku a čo nie. Stále je to hokej. Či v Severnej Amerike, alebo na Slovensku, stále je to kontaktný šport. Zbieral som v minulosti veľa trestných minút, no nikdy som nebol zákerný hráč. Dúfam teda, že rozhodcovia zistia, že hrám v súlade s pravidlami. Pokiaľ ale dostanem trest, akceptujem ho a nebudem vyvádzať.“

Prišiel si počas neľahkého obdobia, po úspešnom období doľahol na mužstvo mierny útlm. Čo je z tvojho pohľadu v tejto situácii dôležité a akým spôsobom ju prekonať?

„Síce som tu nebol, keď to začalo, no myslím, že najdôležitejšie je držať sa nášho cieľa. Nevyhrali sme toľko zápasov, koľko by sme chceli alebo mali. Stále si však musíme zobrať to dobré a na to sústrediť energiu, miesto trápenia sa nad výsledkom zápasu. Vieme, že sme veľmi dobrý tím a vieme, že máme kvalitných brankárov a šikovných hráčov. Nemôžeme panikáriť. Stále sme v tabuľke hore a musíme si veriť. Teraz už bude každý tím hrať proti nám tvrdo, každý zápas bude náročný. S Bystricou aj Trenčínom sme síce prehrali, no rovnako sme tie zápasy mohli pokojne vyhrať. Včera sme síce nehrali najlepšie, no stále sme boli v zápase. Myslím, že aj keď teraz tím prekonáva ťažšie obdobie, stále je veľa pozitívnych vecí, na ktoré sa musíme sústrediť.“

V NHL si odohral vyše 200 zápasov, čo je určite výborné číslo. Pre hráča tvojho typu je zrejme ešte náročnejšie udržať sa na takej úrovni tak dlho. Čo je pre to potrebné?

„Najväčšou výzvou je neustále na sebe pracovať a snažiť sa posúvať svoju hru. V tomto ohľade nezáleží na tom, či ste Mark Fraser alebo Sidney Crosby. Vždy musíte chcieť byť lepší a pracovať na svojich nedostatkoch. Je jednoduché sa uspokojiť, keď sa do NHL dostanete. Poviete si, že už ste tam, kde ste chceli a všetko je v poriadku. To je však klamlivé. Ale netýka sa to len NHL a hokeja, ale vrcholového športu všeobecne. Hrám profesionálne trinásť rokov a stále sa chcem zlepšovať. Nikto na svete nie je dokonalý hráč a vždy sa nájde niečo, na čom môžete pracovať.“

Čo stálo sa rozhodnutím odísť v 31 rokoch do Európy?

„Hľadal som novú príležitosť. Posledné dve sezóny v Severnej Amerike som sa nedostal do NHL a nechcel som uviaznuť v AHL. Veľa mojich kamarátov skúsilo šťastie v Európe a sú veľmi spokojní. Hrali kvalitný hokej a, samozrejme, polepšili si finančne. Pre hráčov z Kanady či USA je to tiež výborná príležitosť cestovať, vidieť nové krajiny a nové kultúry, skúsiť iný život. Myslím, že takúto príležitosť by väčšina využila a ja som mal to šťastie. Hokej milujem, je to môj život, moja práca. Zároveň ho však využívam ako prostriedok pre získavanie nových životných skúseností, vďaka ktorým sa môžem rozvíjať ako človek.“

Koľko z nového prostredia si už stihol vidieť?

„Zatiaľ veľa nie, stále som tu krátko. Môj byt je vlastne v Banskej Bystrici, takže sa snažím zorientovať aj tam. Obidve mestá sú veľmi pekné. Veľa času trávim s Davisom Vandanom, ktorého teraz na sviatky prišli navštíviť aj rodičia. Zatiaľ mám všetko čo potrebujem a mám okolo seba veľa nápomocných ľudí.“

Ty si prišiel sám?

„Áno. Neskôr počas zimy za mnou príde moja priateľka.“

Máš už plány na vianočné sviatky?

„Veľa voľného času nebude, chystám sa teda ostať. Možno navštívim Viedeň alebo Prahu. To je ďalšia super vec, všetko je tu blízko, čo sa o Kanade nedá vždy povedať. Som preto veľmi rád, že som dostal príležitosť hrať tu hokej, no zároveň mám aj veľa príležitosti mimo hokeja.“   

Tvoj otec, rodák z Jamajky, bol olympijským šprintérom za Kanadu. Bol to on, kto ťa priviedol k športu?

„Tak trochu áno. Aj vďaka atletike bol šport vždy v našej rodine. Ja ale pri športe vyrastal aj sám od seba. Hral som skoro všetko: volejbal, futbal, basketbal, bejzbal, lakros...Všetko naraz, keď som mal asi 16-17 rokov na strednej škole. Ale viete, keď žijete v Kanade, hokej väčšinou vyhrá. (smiech) Hrala ho väčšina mojich kamarátov aj môj starší brat a som rád, že som pri ňom ostal aj ja. Myslím, že som sa dokázal celkom dobre vypracovať a urobiť peknú kariéru.“