Realizačný tím pri zvolenskom áčku nedávno rozšíril 28-ročný Richard Pinka. Zvolenský rodák hokejovo vyrastal práve pod Pustým hradom, kde prešiel žiackymi kategóriami v jednom ročníku napríklad s Petrom Zuzinom či Radovanom Pulišom. Pri hokeji zotrval aj po kariére, keď našiel uplatnenie ako kondičný tréner a jeho príchod len potvrdzuje rastúci dopyt po tejto profesii na klubovej úrovni.  

Ako došlo k vašej spolupráci so zvolenským klubom?

Andrej Podkonický vyjadril potrebu angažovania kondičného trénera. Po konzultácii s nim a Patrikom Rybom došlo k dohode. Ja som Zvolenčan a vzájomne sa poznáme, nemal som teda problém sa sem vrátiť a pracovať pri áčku.

Keď hovoríte vrátiť, znamená to, že ste doteraz pracovali mimo Zvolena?

Štyri roky som pracoval v centre HDC Slovakia v Bratislave, ktoré vedie Miroslav Lažo. Tam som sa ako tréner vzdelával a zbieral cenné skúsenosti popri kolegoch Milanovi Kabátovi a Petrovi Solmošimu, okrem toho som získal aj medzinárodné certifikáty. Mal som možnosť pracovať s hráčmi z KHL, švajčiarskej, rakúskej či maďarskej ligy. Bol u nás napríklad Jánoš Vaš z Miškolca, ktorý mal kedysi veľmi blízko k NHL. Pripravovali sa u nás taktiež ruskí olympijskí víťazi či víťazi Gagarinovho pohára, niektorí majú skúsenosti aj z NHL. Hoci má HDC niekoľko centier aj v Rusku, vyhľadávali našich trénerov a chodili za prípravou na Slovensko. Samozrejme, pripravovali sme aj množstvo hráčov z našej ligy, niektorí z nich sú aj vo Zvolene.

Vedeli by ste zosumarizovať vašu hokejovú kariéru a to, ako ste sa následne dostali k práci kondičného trénera?

S hokejom som začínal vo Zvolene, kde som prešiel všetky žiacke kategórie. Potom som išiel do Čiech, kde som tri roky hral dorast v Havířove a tri roky juniorku v Chomutove. U mužov som začal v Kadani, neskôr som išiel do juniorskej MHL do Vilniusu. V Rakúsku som mal česť s jedným z najúspešnejších tamojších klubov- Feldkirchom. Krátko som pôsobil aj v nižšej švédskej súťaži a poslednú hráčsku sezónu som strávil v Detve, s ktorou sme vyhrali 1. ligu a neuspeli v baráži so Žilinou. Následne prišla ponuka z HDC, a tak som sa presťahoval do Bratislavy, kde som našiel aj rodinné zázemie. Vraciam sa teda do známeho prostredia, aj keď sa za ten čas veľa zmenilo.

Čo je vašou úlohou pri A-mužstve?

Starám sa o hráčov po kondičnej a zdravotnej stránke. Pracujem s nimi najmä mimo ľadu, starám sa o ich rozcvičku, mobilitu- stabilitu a aktiváciu svalových partií. Všetky tieto dôležité pohybové činnosti neskôr zúročia na ľade. Úzko spolupracujeme s fyzioterapeutmi a staráme sa o prevenciu zranení. Sme hráčom neustále k dispozícii a chceme ich čo najlepšie pripraviť na play-off.

Samotný hokej sa vyvíja, spolu s ním určite aj trendy v kondičnej príprave. Vieme v krátkosti priblížiť tie súčasné?

Väčší dôraz sa kladie na individuálnu formu tréningu, aj keď prebieha v tíme. Ja sa snažím hráčov zaťažovať v kratších intervaloch, ale v maximálnom nasadení, pretože taký je hokej. Nie je to maratón, ale silovo-výbušný šport. Povedzme, že striedanie trvá 60 sekúnd, no ani počas nich nejde hráč celý čas naplno, skutočnú intenzitu dosiahne možno počas 10-15 sekúnd. Tréning by teda mal byť krátky a intenzívny. Taktiež v posilňovni trávime len niekoľko desiatok minút. Samozrejme, podľa individuálnych potrieb hráčov vieme pracovať aj dlhšie. Snažíme sa zlé pohybové vzory nahrádzať správnymi a učiť hráčov o nich samých, aby si vždy uvedomovali, čo robia, prečo to robia a ako im to pomôže na ľade.

Trend individuálnej prípravy so sebou nesie aj riziko toho, že nie vždy príde hráč dostatočne pripravený resp. môže niektoré veci zanedbať. Je možné tieto nedostatky v priebehu sezóny odstrániť?

Naskočil som do rozbehnutého vlaku. Určite sa s tým dá pracovať. Snažíme sa nastaviť filozofiu, že už nie je na každom z nich, či chce, alebo nie, ideme skrátka spoločne ako tím. Chalani prijali moju prítomnosť s veľkým nadšením a sú ochotní pracovať. Veľa s nimi komunikujem a snažím sa nastaviť čo najvhodnejší tréning. Niekedy pracujeme aj v skupinách, aby nebol niekto so špecifickým problémom znevýhodnený. Ak má niekto problém s chrbtom, nemôže cvičiť zároveň s tým, kto ho nemá. Pokiaľ ide o individuálnu prípravu, vždy som sklamaný, keď si niekto dovolí prísť nepripravený. Hráč je profesionál a je to jeho práca, za ktorú je dostatočne odmenený a nepripravenosť je známkou toho, že si to neváži. Spolieha sa, že má dobrý kontrakt a peniaze a nejak to odjazdí. Áno, stáva sa to. Každý hráč si musí uvedomiť, čo vlastne chce a čo je ochotný tomu podriadiť. Hokejová kariéra netrvá večne a kvalitnou prípravou si ju hráč môže predĺžiť.

Dali vám tréneri pri vašej práci voľnú ruku?

Myslím, že áno. Oni so mnou potom konzultujú stav daného hráča, jeho pripravenosť a to, ako ho môžu zaťažiť na ľade. Taktiež veľa komunikujem s fyzioterapeutmi. Určite nechcem seba uprednostňovať pred nimi, skôr naopak. Tu je opäť potrebné zdôrazniť, že aj v rámci tímu je dôležitý individuálny prístup.

Spomenuli ste odstránenie nesprávnych pohybových vzorcov. S akými nedostatkami sa najčastejšie stretávate?

U väčšiny hráčov som našiel nedostatky v mobilite. V tom sme sa zhodli aj s fyzioterapeutmi. Hráči sú skrátení, rozsah pohybu je nedostatočný, či už v chrbte, ramenách, bedrách, členkoch...To ich následne obmedzuje v pohybe na ľade. Nie sú schopní naplno využiť svoju mobilitu a zvyšuje sa riziko zranenia. Aj takého, pri ktorom nemusí prísť ku kontaktu so súperom, môže ísť len o štart, alebo strelu. Začali sme na tom pracovať, čo hráči veľmi oceňujú a prišli aj prvotné pozitívne odozvy, že sa cítia oveľa lepšie.

Kto z tímu je, podľa vás, najväčší pracant, ktorý si rád pridá?

V tomto smere mi ako prví na um prídu Miloš Kelemen a Ben Betker. Miloš mi hneď po príchode oznámil, že bude za mnou chodiť a „otravovať ma“ a že sa mám na to pripraviť. Samozrejme, nerád by som niekoho príliš vyzdvihoval, ale práve oni mi napadli prví.

Čo sa týka celkovej kondičnej pripravenosti, v akom stave ste našli tím po vašom príchode? Pri pohľade z tribúny sa niekedy mohlo zdať, akoby v závere zápasov dochádzali sily.

Niekoľko zápasov som videl ešte pred svojím príchodom. Úprimne, určite som nenašiel tím v zlom kondičnom stave. Problém by som videl skôr v hlavách. Tým nechcem naznačiť, že by hráči potrebovali mentálneho trénera. Skôr si myslím, že chceli, lenže prišiel akýsi blok. Pochopiteľne, z tribúny je ľahké povedať, že nevládzu. Ja som ten pocit nemal. Aj ku koncu zápasov som videl dobré štarty a zrýchlenia. Presne to asi pomenovať nedokážem, no v kondícii problém nebol. Skrátka nedokázali potrebné veci v správny čas preniesť na ľad a vyťažiť z nich. Prestávka prišla vhod a musím povedať, že chalani trénovali s veľkou chuťou a nadšením, nálada v kabíne sa dvíha. Všetci si uvedomujú, že keď budú dostatočne poctivo a zodpovedne pracovať, šťastena sa znova otočí na ich stranu a budú spokojní. Taký je ale šport, niekedy skrátka vychádza všetko, niekedy nič. Vzostupy a úpadky sú jeho súčasťou a niekedy čím viac chcete, tým menej to ide. Treba byť vždy trpezliví a pracovať.

Vzhľadom na posledné štyri prehry, bolo ťažké nastaviť hráčov na pozitívnu vlnu?

Myslel som si, že to bude ťažšie a sám som si povedal, že asi atmosféra bude dusná, no opak bol pravdou. Hráči boli pozitívne naladení a nabudení na tréning, musím pochváliť ich prístup. Hlavne sami nad sebou nelámali palicu po štyroch prehrách a nerobili unáhlené závery. Sám sa snažím medzi nich vniesť pozitívne myslenie a negatívne vplyvy eliminovať. Samozrejme, priestor má aj voľno, chalani si potrebovali oddýchnuť a úplne zmeniť prostredie, aby neboli stále na štadióne. Vypadnú z mesta, vymenia si myšlienky, budú s priateľkami a rodinami. Potom môžeme ísť znova naplno.