Súčasťou tohtoročnej prípravy žiackych kategórii HKM je aj kondičný tréner Michal Beňo, ktorý sa s mladými „rytiermi“ venuje špeciálne silovým a vzpieračským cvikom. Hráčska kariéra 24-ročného bývalého obrancu síce skončila, Michal však týmto spôsobom pri obľúbenom športe zotrval a pod Pustým hradom pomáha napredovaniu mládežníckeho hokeja.

Michal, mohol by si sa na úvod našim fanúšikom  predstaviť?

„Som kondičný tréner s licenciou štvrtého stupňa, momentálne študujem na UMB v Banskej Bystrici.  Ako bývalý hráč a kapitán tímu som so zvolenským dorastom  v roku 2012 získal majstrovský titul. Potom prišlo vážne zranenie, protihráč ma odzadu narazil na mantinel, mal som roztrhnutú slezinu a obličku, s vnútorným krvácaním ma previezli do Roosveltovej nemocnice. K hokeju som sa však neskôr chcel vrátiť, išiel som na univerzitu do Brna, kde som počas víkendov mohol trénovať s jedným z dvoch tamojších klubov. Potom ale prišiel zlom, chcel som na víkendy chodiť domov, rozhodol som sa teda skončiť. Hoci ma to spočiatku mrzelo, verím, že som sa rozhodol dobre."

Ako si sa dostal k spolupráci so zvolenským klubom na pozícii kondičného trénera?

„V rámci mojej diplomovej práce som sa chcel zamerať na skupinu ôsmakov a venovať sa svalovej disbalancii a korekcii chýb držania tela. Dohodol  som sa teda s trénerom Petrom Hričinom a Lukášom Juríkom, ktorý mi povedal, že potrebujú človeka ako ja. Neskôr za mnou Lukáš prišiel s tým, že by stále nikoho nenašli. Ja som sa toho okamžite chytil a tak som tu."

Na čo si vo svojej práci prišiel? V čom sú najväčšie pohybové nedostatky mladých hokejistov?

„Nedostatky spočívajú najmä v skrátených svaloch, predovšetkým v dolných končatinách a v pletencoch ramena. V dolných končatinách sú to väzivá, šľachy v kolenách či hamstringy. Chalani potrebujú robiť strečing, hlboké drepy, potrebujú pracovať na mobilite kolien, aj v rámci prevencie pred zranením. Vďaka hlbokým drepom sa mobilita kolien oveľa zlepší. Pomáhajú spomenutej prevencii, zvyšujú silu stredu tela. Zároveň môžu pôsobiť ako kompenzačné cvičenie, rovnako tak všetky vzpieračské cvičenia."

S ktorými mládežníckymi kategóriami pracuješ?

„Momentálne pracujem so štvrtákmi až deviatakmi,  s dorastencami a juniormi. Primárne sa snažíme zamerať na piaty, šiesty a siedmy ročník, ktoré chceme naučiť najmä správnu technik a predísť tak zraneniu pri cvičení. Podstatné je správne držanie chrbtice, to býva často problém. V tomto prípade hovoríme o dlhodobej práci, možno na dva-tri roky, na tom sme sa zhodli aj s Lukášom Juríkom. Práca s dorastencami a s juniormi je ťažšia v tom, že ide o chlapcov, ktorí sú v záťaži už viac rokov. Sú teda skrátení oveľa viac a mobilita sa u nich zlepšuje ťažšie."

Od akého veku je vhodné zapojiť  do prípravy vzpieračské cviky?

„Vzpieračské cvičenia, ktorým sa venujeme, dávajú obrovskú výhodu. V niektorých vyspelých hokejových krajinách sa s deťmi robia už od troch rokov. Používajú napríklad jednoduché penové tyčky, ktoré majú možno sto gramov. Malé deti ich dvíhajú, tým pádom robia viackĺbový cvik. Pracuje kolenný kĺb, bedrový kĺb, vystiera sa chrbtica, pracuje ramenný aj lakťový kĺb, je to naozaj komplexný cvik, ktorý zapája celé telo."

Vieš si tento spôsob práce s najmenšími deťmi predstaviť aj u nás?

„Áno, určite viem. V prípade dlhodobej spolupráce, a to aj počas sezóny, si  viem predstaviť, že v rozmedzí piatich až siedmich rokov sa dopracujeme k praktikovaniu týchto cvičení aj u najmenších a zapracujeme ich do základov prípravy. Nedá sa však do toho vhupnúť hneď, ako som povedal, je to minimálne na päť rokov."

V ktorej kategórii už odporúčaš prejsť k cvičeniu so závažím?

„O závaží môžeme rozmýšľať už pri siedmom či ôsmom ročníku, no stále platí, že chlapci musia cvičiť technicky správne. Keď som začal pracovať s deviatakmi, dorastencami či juniormi, pokiaľ nezvládali správnu techniku s palicami, mohli prejsť maximálne na atletickú činku, ktorá ma 20 kilogramov. Aj vtedy ich treba pri každom cviku korigovať, pri nesprávnej technike môže prísť zranenie. Niektorí nevedia robiť správne ani základné cviky z posilňovne, ako mŕtvy ťah. Napríklad drep síce nie je vzpieračský cvik, no vzpieračské cviky z neho vychádzajú."

Spomenul si pohybové nedostatky. Vedel by si pomenovať aj ich hlavné príčiny?

„Telesná výchova na školách je zanedbaná, dotácia dve hodiny týždenne je žalostne málo, ani počas tých hodín sa necvičí celý čas. Dnes sa deťom cvičiť nechce, nehýbu sa. Aj chlapci, ktorí hrajú hokej po príchode domov hodia tašku do kúta a idú na počítač. Tí starší síce von idú, no bohužiaľ, väčšinou asi nejdú športovať. Vo všeobecnosti nás sprevádza nedostatok pohybu, aj zásluhou moderných technológií. Najväčšia skupina ľudí, ktorá sa dnes začína hýbať, je v rozmedzí 35-40 rokov, čo je taký paradox. Títo ľudia sa začínajú o seba starať, chodia na crossfit, zumbu, behajú...Je to súčasný „boom“, chcú byť atraktívni a vyzerať mlado. Naproti tomu, mladá generácia má iné záujmy."

Je možnosť, že by si pracoval aj pri A-tíme?

„Na túto tému sme sa zatiaľ nerozprávali, je to iba na vedení klubu. Práca v seniorskom tíme je samozrejme iná. Tréneri, najmä starší, majú svoje zabehnuté metódy, ktoré nezvyknú meniť a takéto veci môžu brať ako zásah do svojej práce. Pokiaľ im niečo funguje, nemenia to. Pochopiteľne, pri seniorskom tíme je omnoho väčší tlak. Mládežnícky tréneri sú predsa len vo všeobecnosti novým metódam otvorenejší. Podrobnejšie to však posúdiť neviem, nakoľko som zatiaľ pracoval len pri mládeži."

S akou odozvou a prístupom trénerov si sa zatiaľ stretol?

„Môžem povedať len pozitíva. Tréneri sú otvorení, nemám vôbec s nikým problém. Sú tu aj staršie generácie trénerov a všetko funguje úplne v poriadku."

Môžeme teda povedať, že ty, tréneri a vedenie klubu ste našli spoločnú predstavu?

„Áno, veľa sme sa rozprávali a naša predstava sa zhoduje. Naozaj by sme chceli vybudovať systém, ktorý by fungoval už od prípravky."

A čo samotní mladí hráči? Ako prijali tvoje tréningy?

„Bez problémov, väčšinou ich bavia. Na starších chlapcoch občas vidno znížený záujem, ten sa ale netýka len tréningu ale veľa vecí, keďže prechádzajú pubertou. Napríklad kadeti vedia, že práve končia základnú školu a niečo ešte chcú so sebou dokázať. Na niektorých stredoškolských dorastencoch zas vidieť, že by najradšej robili niečo iné. Ale ja to poznám, tiež som hokej hral a prešiel som si tým ako všetci."

Ako metodik bude pri mládeži v klube pôsobiť Raimo Summanen. Čo pre teba znamená takáto spolupráca?

„Osobne som s ním zatiaľ nebol, no aj táto iniciatíva vznikla z jeho rozhovoru s vedením klubu, ktorému predostrel svoje skúsenosti s prípravou mládeže v jeho krajine. Na základe toho sme sa rozhodli ísť týmto smerom. Aj na medzinárodných turnajoch, ktorých sa zúčastňujeme, môžeme pozorovať, že v zahraničí sa skrátka s mládežou pracuje inak. My máme talenty, no máme možno jeden-dva z dvoch alebo troch ročníkov. Naproti tomu vidíme napríklad počty Švédov na drafte. To je všetko výsledok práce s mládežou a verím, že aj vďaka Raimovi budeme v tomto smere napredovať."