V 11. kole zdolali Zvolenčania doma MAC Újbuda jednoznačne 5:1. Dva góly strelil Kyle Bonis, Allan McPherson vtedy natiahol svoju bodovú sériu na deväť zápasov. Bol to ale iný hráč, ktorý sa po zápase tešil najväčšimu záujmu. Najmladší útočník v tíme rytierov, 17- ročný Jakub Kolenič. Ten strelil svoj prvý gól medzi mužmi a čo je ešte lepšie, druhý pridal o dva dni neskôr v Michalovciach. Aj k týmto momentom sa v rozhovore vrátil odchovanec HKM, ktorý si plní svoj sen pri prvej seniorskej sezóne v materskom klube.

Po prvom seniorskom góle proti Budapešti prišiel druhý, hneď v ďalšom zápase v Michalovciach. Aké to boli pocity?

Dať prvý gól doma pred vlastnými fanúšikmi bolo super. Ešte niekoľko hodín po zápase som si to poriadne neuvedomoval. Prišlo mi veľmi veľa gratulačných správ a bol to skvelý pocit. Samozrejme, som rád, že sa mi to podarilo aj v ďalšom zápase a teraz sa cítim na ľade ešte lepšie. Skok do seniorského hokeja je veľký a cítim, že mi pomáha každý zápas a každý tréning.  

Vieme už prezradiť, koľko ťa stál prvý gól?

Sto eur po študentskej zľave. 

V čom vnímaš najväčší rozdiel v porovnaní s juniorským hokejom?

Hlavne vo fyzickej stránke. Hráči medzi mužmi už majú niečo odohraté a nazbierané potrebné skúsenosti. Fyzicky je to teda úplne inde ako juniorský hokej a stále sa snažím v tomto smere zlepšovať. Nepríde to hneď ale verím, že malými krokmi sa to postupne podarí.

Očakával si počas leta, že by si mohol zotrvať v A-tíme?

Vôbec nie. Vrátil som sa zo Švédska a mal som individuálnu letnú prípravu. Prišla ponuka zabojovať v príprave o miesto v áčku, ale nikto mi nič negarantoval. Je to skvelý pocit, že sa mi podarilo v tíme udržať, najmä v takej silnej konkurencii.

Čomu podľa teba vďačíš za to, že sa ti to podarilo?

Myslím, že moja prednosť je hlavne v rýchlosti a dravosti. Vždy sa snažím ísť vždy naplno, aj keď sa súboj zdá byť stratený. Som veľmi vďačný trénerom za šancu. Taktiež skúsenejším spoluhráčom, ktorí mi stále pomáhajú.

Ako hodnotíš sezónu vo Švédsku?

S odstupom času to vidím ako dobrú skúsenosť, ktorá mi veľa dala, aj po ľudskej stránke. Osamostatnil som sa, býval som na byte sám. Prvé mesiace bolo náročné zvyknúť si, že som na všetko sám, aj preto, že som bol v tíme jediný Slovák, ale ostatní mi pomohli. Myslím, že ma to posunulo a aj vďaka tomu som tu. 
 
Zrejme dobrá skúsenosť aj po jazykovej stránke.

Áno, už pred odchodom som si dával hodiny angličtiny navyše. Keď som ale zrazu prišiel na letisko a bol som tam sám, bolo to úplne o inom.

Prečo si sa rozhodol odísť?

Samozrejme, Švédsko je pre mladého hráča vždy dobrá príležitosť. Zvolenská juniorka vtedy vypadla z extraligy, čo by pre mňa nebolo dobré. Veľa chalanov v tom čase išlo do Švédska, tak som si povedal, že to skúsim tiež a určite neľutujem.

Čo sa podľa teba skrýva za vyspelosťou švédskeho mládežníckeho hokeja?

Hlavný dôvod vidím v tom, že sa neboja dať mladým hráčom šancu. V tomto smere už badať zlepšenie aj u nás. Tam je pomaly v každom áčku nejaký 17-ročný chalan, je to u nich bežné. Tu sme dvaja a je to skôr taká vzácnosť. 

Keď Zvolen naposledy oslavoval titul, mal si 11 rokov. Napadlo ti vtedy, že raz by tak mohli zvolenské tribúny tlieskať tebe?

Pamätám si to veľmi dobre, bol som na poslednom finálovom zápase. Nenapadlo mi to ani náhodou. Nerozmýšľal som nad tým ani dva roky dozadu, keď som tu bol v doraste a chodil som sa pozerať na tréningy a zápasy áčka. Teraz som medzi takými hráčmi.

Mal si v tom čase zvolenský hokejový vzor?

Vybral by som Kamila Brabenca, vtedy vynikajúci hráč. Zo zvolenských odchovancov Andrej Podkonický, aj keď neviem, či to môžem prezradiť. (smiech)

A čo hokejové vzory mimo nášho klubu?

Nathan McKinnon z Colorada, jeho hra sa mi veľmi páči a fandím Coloradu. Zo slovenských hráčov som obdivoval Mariána Hossu.  

S Oliverom Fatulom ste najmladší v tíme. Dávajú vám to spoluhráči pocítiť?

Samozrejme, občas sú tam nejake vtipné poznámky. Určite k tomu patrí zbieranie pukov a nosenie vecí z autobusu. To je asi taká klasika v každom tíme. 

Spomínaš si na pocity pri prvom vstupe do šatne áčka?

Áno, určite tam bola nejaká nervozita. Tím už bol vtedy pokope a my s Oliverom Fatulom sme prišli po reprezentačnom turnaji. Zrazu tam bol napríklad Ivan Švarný, ktorého som dovtedy videl len v televízii. Nevedel som, či mu mám tykať, alebo vykať. 

Dávaš si do budúcna osobné ciele?

Ja sa vždy snažím pozerať na najbližší zápas. Cieľom je určite hrať seniorský hokej čo najviac a možno sa časom vypracovať do kvalitnej zahraničnej ligy. To je ale otázka ďalekej budúcnosti.

Ako vidíš svoje reprezentačné vyhliadky v tejto sezóne?

V lete som sa zúčastnil Hlinka Gretzky Cupu, ktorý nám vyšiel veľmi dobre. Nazrel som aj do reprezentácie do 20 rokov. Smerom k juniorským majstrovstvám sa ale ešte nepozerám, hoci každý ďalší zraz je plus.