Už druhú sezónu je neodmysliteľnou súčasťou domácich zápasov HKM Zvolen, kde sa spolu s roztlieskavačkami Angels Cheerleaders stará o dobrú náladu na tribúnach. Prinášame exkluzívny rozhovor s maskotom, rytierom Zvolimírom!

Ako si sa stal maskotom HKM Zvolen?

Na stránke klubu som videl, že hľadajú niekoho do kostýmu Zvolimíra. Asi hodinu som váhal, či vôbec napísať a či sa im budem počas zápasu páčiť. Skôr ma nahovorili kamaráti, ktorí povedali, nech napíšem, že nič nestratím. Tak som teda skúsil. V pondelok som prišiel na skúšku kostýmu a v utorok som už bol na prvom zápase. Bol to taký rýchly konkurz. Zo začiatku som musel dobehnúť korčuľovanie, na ktoré som dlhší čas zanevrel, keďže sa aktívne venujem skôr futbalu.

Mal si predtým skúsenosť s podobnou prácou?

Možno neuveríte, ale žiadnu. Nikdy som nič podobné nerobil, možno okrem jedného vystúpenia v detskom divadle.

Ako vyzerá tvoja príprava na zápas?

Aby som vládal celý zápas, dve až tri hodiny pred ním sa snažím nejesť. Na štadión chodím asi hodinu a pol pred zápasom, porozprávam sa s kolegami z klubu, prípadne s niečím pomôžem hlásateľovi, ak potrebuje. Samozrejme, nabudím sa kávičkou z automatu. Prezliekam sa polhodinu pred zápasom, trvá mi to asi pätnásť minút.

Čo máš na práci maskota najradšej?

Naše úžasné Angels Cheerleaders, ktoré si veľmi vážim. Okrem toho mám rád, že môžem blbnúť a nikto netuší, kto vlastne som. Aj v osobnom živote som pozitívne naladený človek a myslím, že ľudia by sa mali radovať z maličkostí a nehnevať sa pre hlúposti.

Vieš, koľko váži tvoj kostým? Ako sa v ňom pohybuje?

Neviem to povedať presne, ale viem, že keď sa dobre spotím, pribudne na mne aj pätnásť kíl. Pohyb v kostýme je fajn, páči sa mi napríklad brnenie, rukavice a plášť. Najhoršia a zároveň najťažšia časť je hlava resp. prilba. Je v nej málo miesta a niekedy cez ňu nevidím ani človeka stojaceho oproti mne.

Dostávaš počas zápasu fyzicky zabrať?

Niekedy to beriem až príliš vážne a po zápase sa cítim zničený. Maska je veľká, ale ochota a radosť ľudí ešte väčšia a občas mi pomôžu tým, že sa posunú. Po zápase si dám sprchu, niečo zjem a zvládol by som hneď ešte jeden zápas. Pokiaľ ste fyzicky aktívna osoba, nie je to problém.

Ako na teba reagujú malí a veľkí fanúšikovia?

Deti sú také malé nezmary. Môžem povedať, že väčšina detí sa ma nebojí a dokonca si so mnou dajú pästičku, alebo „high five“. Často som terčom foťáku ich mamičiek, alebo oteckov. Deti sú jednoducho úžasné a mám k nim vzťah, pretože doma nás neposlúcha štvorročná sestra. K dospelým pristupujem individuálne. Niektorých už poznám z minulých zápasov, takže k nim prídem, podám im ruku, niečo mi povedia, ja im pohybmi niečo ukážem a idem ďalej.

Máš nejaký vtipný zážitok s fanúšikmi?

Určite ten, keď som jedného pána kŕmil klobásou. Zážitkov mám veľa, prevládajú tie dobré. Myslím, že veľa ľudom urobí radosť už len to, že za nimi Zvolimír príde a podá im ruku, dá im „ťukes“, alebo sa s nimi odfotí. Napĺňa ma to radosťou.

Je pre teba ťažké celý zápas nerozprávať?

Užívam si, že nemusím povedať ani slovo. Fanúšikovia môžu lúštiť, čo od nich vlastne chcem. Snažím sa im to ale čo najpresnejšie ukázať. Väčšinou to funguje, no niekedy by som nad tým „rozhovorom“ lámal palicu, pretože znervózniem, keď nechápu, tak sa radšej otočím.

Máš obľúbeného hráča?

Je ich viac. Môj obľúbenec je Tomáš Tomek. Mal výbornú aj minulú sezónu, kde náš tím výborne držal. Som preto rád, že vo Zvolene ostal. Z obrancov sú u mňa na prvom mieste Ivan Švarný a Adam Drgoň. V útoku si ma získal Rasťo Špirko. Z našich mladíkov sa mi páčia Marco Halama a Ján Chlepčok. Obaja sú makači, ktorí urobia všetko pre tím. Z našich odchovancov v zahraničí držím palce Michalovi Ivanovi a Adamovi Húskovi. Nech sa im v hokejovom i súkromnom živote čo najviac darí.

Ktorý je tvoj obľúbený fanúšikovský pokrik?

Okolo Zvolena, všetko je len jedna veľká dedina. To je môj pokrik číslo jeden. Vždy sa mi páčil aj ten na „Pažravú“, ale radšej ho nebudeme uvádzať celý.

Ako hodnotíš doterajší priebeh sezóny?

Sezóna je ešte dlhá, môže sa stať všeličo, zranenia, odchody, príchody...Zatiaľ ju hodnotím pozitívne a nie som typ, ktorý by komentoval výkony jednotlivcov, hráči by mali ťahať spolu za jeden povraz.Chalanom držím palce, nech sú víťazmi nielen na ľade, ale aj v hlavách a trénerom prajem pevné nervy.