Peter Zuzin nie je v aktuálnom kádri jediným navrátilcom z ruskej VHL, po roku sa spoločne s ním vracia pod Pustý hrad aj 23-ročný útočník Samuel Petráš. Ten utkvel zvolenským tribúnam v pamäti najmä zo štvrťfinálovej série so Žlinou v sezóne 2016/17, kde sa prezentoval bojovnou a pre súpera nepríjemnou hrou. Presne takou by chcel prispieť do staronového tímu aj v novom ročníku.

Spoločne s Petrom Zuzinom máte za sebou sezónu v ruskom Krasnojarsku, napokon sa spoločne aj vraciate do Zvolena. Čo priviedlo naspäť teba?

„Ja som bol vo Zvolene veľmi spokojný už naposledy. Vtedy tomu chýbala len posledná, najdôležitejšia bodka, a to tímový úspech, čiže titul. Tentoraz sa tu opäť buduje veľmi silné mužstvo a keď prišla šanca byť jeho súčasťou, neváhal som a veľmi ma to potešilo, pretože potenciál je tu naozaj veľký."

Návrat ste s Petrom riešili spolu, alebo išlo o každého osobitné rozhodnutie?

„Áno, v podstate sme sa o tom rozprávali spoločne. Samozrejme, s Peťom sme stále v kontakte a bude určite super si spolu zahrať. Teší ma aj to, že Andrej Podkonický dostal šancu na poste hlavného trénera, pretože po takej hráčskej kariére, akú mal, nám všetkým určite môže odovzdať množstvo skúseností. Už ako asistent trénera mi v mnohých situáciách veľmi pomohol, takže to pre mňa bolo ďalšie plus pri rozhodovaní."

Pred minulou sezónou ste sa zo Zvolena do VHL vybrali až štyria, napokon ste celú sezónu vytrvali len dvaja. Pre slovenských hráčov stále nie je táto súťaž bežnou destináciou, mal si teda obavy z toho, čo ťa čaká?

„V podstate som príliš nevedel, do čoho idem. Poznal som pár chalanov, ktorí tú súťaž dávnejšie hrali, takže som to konzultoval aj s nimi a s rodinou, nakoniec som sa rozhodol to vyskúšať. Svoje rozhodnutie neľutujem, hoci to možno nedopadlo najlepšie, ale verím, že všetko mi môže do ďalšieho rastu len pomôcť."

Aká bola sezóna v meste na Sibíri?

„Sezóna to bola určite náročná, hlavne zo začiatku. Je to skrátka niečo úplne iné. Jedlo je iné, také u nás vôbec nenájdete. Snažil som sa v ňom dobre zorientovať, aby telo stále dostávalo, čo potrebuje. Myslím, že sme nacestovali asi najviac zo všetkých ruských tímov v lige, pretože každý trip sme začínali minimálne päťhodinovým letom do Moskvy, odkiaľ sme následne lietali ďalej alebo cestovali autobusom. Najzaujímavejšia bola cesta na derby zápas do Novokuznecku. Tam sme išli vlakom 19 hodín a naspäť autobusom. Vonku bola vtedy taká zima, že keď sme zastavili na pauzu, zamrzla nám ručná brzda a dvere, takže sme ich museli rozmrazovať. Z osobného hľadiska mi tá sezóna dodala vnútornú silu a naučil som sa brať mnohé veci inak, riešiť ich s pokojnejšou hlavou. Veľmi mi pomohla priateľka, ktorá tam so mnou bola takmer po celý čas a snažila sa nám „prinášať Slovensko“ do nášho bytu. Človek si už potom zvykne a na niektorých situáciách sa aj zasmeje, hlavne keď ste tam aspoň dvaja Slováci. Myslím, že aj kolektív v tíme bol výborný, spoluhráči nás prijali dobre a s mnohými som v kontakte doteraz."

Takže 19-hodinová cesta znamená v Rusku „lokálne derby“?

„U nich asi áno." (smiech)

Vedel by si porovnať VHL s našou najvyššou súťažou?

„Myslím, že sa v nej hrá menej fyzický hokej, ako na Slovensku. Hrá v nej veľa hráčov so zmluvou v KHL a úroveň každého zápasu je vysoká, či už hráte s posledným alebo s prvým, takže liga má kvalitu aj keď je v nej vyše 20 tímov."

Čím by si rád prispel do tohto tímu? Pri pohľade na tvoje štatistiky sa môže zdať, že tvoje hráčske prednosti sú inde, ako v produktivite.

„V prvom rade prispejem tým, čo budú požadovať tréneri. Andrej Podkonický ma už pozná a vie, čo môže odo mňa očakávať. Chcel by som byť produktívnejší a k tomu sa držať svojej fyzickej hry, ktorú asi žiadny súper neobľubuje. Myslím, že som bojovník a mužstvu dokážem dať všetko, čo viem. Nerobí mi problém hrať krídlo aj centra, viem sa prispôsobiť. Chcem tráviť na ľade čo najviac času a byť prospešný. V letnej príprave sme sa s mojím kondičným trénerom snažili zamerať najmä na zvýšenie sily a výbušnosti, pretože o tom je do veľkej miery dnešný hokej. Taktiež sme sa venovali powerskatingu."

Fanúšikovia si iste pamätajú štvrťfinále so Žilinou, keď si sa súperovi neraz vedel poriadne dostať pod kožu. V súčasnom zvolenskom kádri je aj niekoľko hráčov, ktorí vtedy stáli práve žilinskej strane. Očakávaš z ich strany nejake podpichovačky?

„Hokej je hlavne hra emócií a ja idem v každom okamihu na ľade naplno, so zámerom pomôcť svojmu tímu. Neriešim, kto je na druhej strane. Ja playoff milujem, vždy je vybičované a plné emócií. Po podaní rúk po zápase to však opäť prejde do normálu a všetci vieme byť kamaráti. S nikým mimo ľadu problém nemám, to k profesionalizmu nepatrí. Tím, ktorý sa momentálne skladá, vyzerá byť veľmi silný, takže sa už neviem dočkať zápasov. Hlavne verím, že budeme super partia, ostatné už potom pôjde samo. Snáď bude od začiatku sezóny chodiť na zápasy čo najviac ľudí, aspoň tak, ako to bolo pri mojej poslednej playoff sérií so Žilinou, kedy mesto hokejom žilo a ľudia za nami stáli."

Stále si pomerne mladý hráč, ako by si zhodnotil svoje prvé roky po prechode do seniorského hokeja? Vyšlo ti všetko podľa predstáv, alebo by si niečo zmenil?

„Zakončenie juniorskej kariéry bol neskutočný zážitok na majstrovstvách sveta v Kanade, kde sa nám podarilo získať bronz. Myslím, že ten prechod nebol zlý. Samozrejme, vždy môže byť aj lepšie, no chyby sa stávajú a človek všetko neovplyvní, vždy sa snažím poučiť. Vďačím aj svojim blízkym. My sme doma hokejová rodina, ktorá vždy všetko rieši spolu a som rád za to, že ich mám a že s nimi môžem všetko konzultovať. Aj kvôli nim sa už teším na sezónu a na to, keď ma budú chodiť podporovať na zvolenský štadión."